10. 5. 2026 – 6. veľkonočná nedeľa
Minulý týždeň sme začali čítať Ježišovu reč na rozlúčku. Je to pomerne obsiahla reč, v ktorej Ježiš opakuje, zdôrazňuje a rozvíja to, na čom mu záležalo. Opakovane v nej dáva prísľub Ducha Svätého.
Dotknem sa troch momentov. Ten prvý je, že takmer všetci poznáme situácie, keď vieme, čo by sme mali robiť, čo je správne. Ale nechce sa nám, odkladáme to či hľadáme racionálne zdôvodnenia, prečo to práve nemôžeme robiť. Táto naša skúsenosť nám otvára cestu, aby sme mohli premýšľať nad prepojením lásky a príkazu. Ježiš hovorí o plnení prikázaní ako o prejave lásky. Ale nám sa – právom – môže zdať, že láska sa nedá prikázať. A skutočne sa to nedá. No napriek tomu ona veľmi súvisí s činmi. Väčšina ľudí chce počuť, že sú milovaní, že ich má niekto rád. Mnoho ľudí to aj potrebuje vysloviť. Ale ak by takéto slová zaznievali, ale chýbali by činy, ktoré dokazujú lásku, verili by sme tomu? Ježišovo prepojenie plnenia jeho príkazu a lásky hovorí o tom, že nestačia slová. Potrebné sú činy. A to tak v láske k človeku, ako aj v láske svetu, dobru, pravde,,,, Bohu.
Druhý moment, ktorého sa chcem dotknúť, vychádza z takmer opačnej skúsenosti. Tiež ju máme mnohí. Niekedy sa nám totiž zdá, že nevieme, čo je dobré rozhodnutie. Nevieme, či prijať ponúkanú prácu, či nevycúvať zo vzťahu, či povedať pravdu, či sa namočiť do riešenia problémov iných… Zdá sa nám, že riešenie nie je jasné. Ale pritom kdesi vnútri cítime – možno i vieme – že to riešenie je v nás. A je jasné. Len sa ho bojíme prijať. Táto skúsenosť nás vedie k tomu, aby sme porozumeli Ježišovým slovám „už Ho poznáte“ – teda, že poznáme Božieho Ducha. Poznajú Ho nielen ľudia z kostola, nielen ľudia nášho náboženstva. Poznajú Ho tí, ktorí vedia dobre rozlišovať, ktorí vedia načúvať svedomiu, ktorí si doprajú ticho na rozpoznanie svojich skutočných potrieb… Je k tomu potrebné učiť sa načúvať tomuto „hlasu“, je potrebné dopriať si ticho i správnych poradcov… Ale snáď tú skúsenosť máme aj my.
Tretí moment môjho premýšľania sa dotýka vety: „V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.“ Ježiš hovorí o veľkej jednote, o prepojení či dokonca organizme medzi nami, ním a Otcom. Hovorí, že sme spojení s Otcom, dokonca akosi zjednotení. Je to tak? Môžeme si vôbec dovoliť myslieť si, že sme spojení a zjednotení s Bohom? Opäť sa odvolám na skúsenosť, ktorú má mnoho ľudí. Dnes je Deň matiek, a tak dokonca to možno bude rezonovať ešte silnejšie. Matky – samozrejme aj otcovia – vedia urobiť mnohé preto, aby videli šťastie svojich detí. Aby videli iskru radosti v ich očiach. Ešte silnejšie je to vidieť na starých rodičoch, ktorí robia niečo pre vnúčatá a majú z toho menej ako rodičia. Len vidia tú radosť. Kvôli tomuto sme schopní urobiť aj veľa a chýb a dopriať deťom veci, ktoré im v konečnom dôsledku škodia. Ale je to v nás a chceme urobiť radosť. Netýka sa to len potomstva. Určite si spomeniete na nejakú skúsenosť, keď ste niekomu pomohli, alebo vyčarili úsmev na perách alebo ste niečo pekné len tak urobili – a mali ste z toho radosť. Je to jednoducho v nás. A pokojne by sme mohli povedať, že toto je náznak toho, čo hovoril Ježiš – že sme stvorení na Boží obraz. Teda, že tak, ako je podstatou Boha dávať život, obnovovať ho, rozvíjať ho, tvoriť a dávať seba samého…, rovnako tak je to súčasťou aj našej ľudskej podstaty.
Dnešné Ježišovo slovo neznie ako jednoduchý návod na to, čo máme robiť. Je to skôr reč o tom, z čoho žijeme, na čo sme napojení. Ak by sme si predsa chceli stanoviť ciele, o ktoré sa usilovať, tak odporúčam nanovo si obnoviť rozhodnutie prinášať radosť a učiť sa radosti z dobra, krásy, pomoci, blízkosti…