4. 6. 2026 Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi
Slávime sviatok Božieho tela. Je to deň, kedy si viac ako inokedy chceme a môžeme pripomenúť, ako je pre nás dôležitá Eucharistia, teda Ježišova prítomnosť v kúsku chleba a vína.
Eucharistia je staršia ako všetky spisy Nového zákona. Prví kresťania sa pri nej stretávali a sprítomňovali si Ježišovu prítomnosť. Svedčí o tom apoštol Pavol (jeho spisy sú prvými časťami Nového zákona). Píše, že aj on prijal, že Ježiš, keď bol zradený, vzal chlieb… Stretávanie sa pri lámaní chleba bolo živou aktivitou aj v čase, keď ešte nemohli o Ježišovi nič čítať a jeho posolstvo si odovzdávali cez rozprávanie, počúvanie a stretávanie sa.
Pre Ježiša boli jedlo, stolovanie, hostina, chlieb dôležitými symbolmi. Cez ne vysvetľoval, čo je to Božie kráľovstvo. Pri poslednej večeri sa stotožnil s chlebom, ktorý dal za pokrm apoštolom. Na viacerých miestach veľmi výrazne nabáda, aby sme tento chlieb používali a prijímali. Počuli sme to aj dnes.
Katolícka cirkev udržiava tradíciu stretávania sa pri oltári a prijímania Eucharistie. Evanjelici to nemajú celkom tak. Niektorí z nich majú Pánovu večeru raz za rok, niektorí raz za mesiac, niektorí vôbec. Nečítali snáď Ježišove slová, že ho treba prijímať?
Ich tradícia a prax nám pripomínajú, že tu nejde o magický úkon – teda, že som bol na prijímaní a všetko je v poriadku. Prijímať Ježiša, jesť jeho telo, jesť jeho pokrm, to nie je len dať si do úst hostiu. Ježiša prijímame aj cez jeho slovo, cez pochopenie a prijatie jeho ducha.
To je podstata. Tu nejde len o prijímanie, ale o to, aby nás toto prijímanie premieňalo.
Ježiš sa pripodobnil tomu najbežnejšiemu – jedlu, chlebu. Vnímam tu malý rozpor. Po bežnom chlebe či jedle siahneme vždy. Netreba nás k tomu veľmi nabádať. Niekedy si to jedlo ani nevychutnáme, ale dávame ho do seba. Ježiš však pri sebe samom veľmi výrazne apeloval, aby sme tento pokrm prijímali. Dôvod poznáme aj z bežnej praxe – je dôležité, čo jeme. Jedlo nás mení a ovplyvňuje. Zväčša máme pocit, že jedlo asimilujeme – čerpáme z neho energiu, rastú nám z neho svaly… Ale aj ono premieňa nás.
Pri Ježišovi je práve toto podstatné – aby nás premieňal, aby sme sa mu stávali podobnými v jeho dávaní sa, v jeho láske, v jeho napojení na Otca…
V kláštoroch, kde sa venujú hlavne modlitbe, hovoria, že často v modlitbe Bohu predkladáme malé žiadosti. Pritom modlitba je „dovoliť Bohu, aby nás urobil šťastnými“. Dovoliť mu, aby nás premenil podľa seba. Ak to platí o modlitbe, o to viac to platí o Eucharistii – dovoliť Bohu, aby nás premenil!