31. 5. 2026 – Nedeľa Najsvätejšej Trojice
Pravidelne – minimálne každú nedeľu vo vyznaní viery – hovoríme, že Boh je v troch osobách. Že je to Otec, Syn a Duch Svätý. Vyznať to vieme, snáď aj veriť. Vysvetliť je to však oveľa ťažšie. Ak by ste narazili na niekoho, komu to nie je zrozumiteľné, zrazu rýchlo zistíte, ako málo o tom vieme povedať aj my.
Tajomstvo Najsvätejšej Trojice nevysvetlím ani ja, ani vy. Ale ani najväčší teológovia.
Kolegu sa stredoškolskí študenti na hodine náboženstva pýtali, či si to my kresťania zbytočne nekomplikujeme s celom Trojicou. Či by nestačilo jednoucho veriť v Boha.
Áno, aj je to komplikované, ale aj to prináša širší pohľad na tajomstvo Boha, ale aj širší pohľad na tajomstvo života.
Najprv sa dotknem dnešného evanjelia. Počuli sme v ňom jeden z najkrajších výrokov evanjelií: „Boh tak milovala svet, že dal svojho Syna, aby nik, kto v neho uverí, nezahynul…“ Ide o Jánovo evanjelium, kde slovo „svet“ nemá dobré meno. Evanjelista tým nemyslí prírodu a vesmír. Myslí svet, ktorý odmietol prijať Božie svetlo. Teda ľudský svet, ktorý sa uzatvára pred najvyšším Dobrom. A zrazu – v tom istom evanjeliu – nájdeme vetu, že Boh tento svet miloval! Tomuto zlému svetu Boh neposiela depešu s exekútormi, neposiela svoje odsúdenie, ale svojho Syna. Boh miluje aj tento svet, ktorý si to nezaslúži. Ľudí, ktorí si to nezaslúžili.
To môže byť prvé posolstvo dnešného dňa: milovať svet, aj keď nie je vôbec dokonalý. Vidieť zlo, ale neodsúdiť všetko a všetkých. Nakoniec ten náš svet tvoríme aj my. Každý jeden z nás. A záleží na nás, čo do neho budeme vkladať.
Pri snahe priblížiť si tajomstvo Najsvätejšej Trojice si pomáham obrazom života. Možno to nie je ideálny príklad, ale mne pomáha. Život všetci žijeme, máme na ňom podiel, ale tiež ho nevieme vysvetliť. Ako veriaci ľudia hovoríme o zázraku a dare života. Vedci by rozpísali prejavy života, ale tiež nevysvetlia, čo to presne je. Život má v sebe snahu zachovať sa a rozvíjať sa. Vidíme to aj v našich záhradách – vyplejeme burinu a o pár dní môžeme začať znova. Ale život aj komunikuje – rastliny reagujú na to, či je jar, leto, jeseň, zima; reagujú na zmenu klímy, na možnosti svojho prostredia…
Ak hovoríme, že Boh je v trojici osôb, tak to hlavne hovorí o tom, že Boh komunikuje. Je láskou, ktorá sa dáva, ale aj reaguje a vníma. Akoby ani nemohol inak. Je to jeho podstata.
To nám môže pripomenúť, ako dôležité sú aj pre človeka vzťahy, v ktorých žije. Kvalita nášho života je s nimi veľmi spojená.
Tretie, čo by som chcel k téme Najsvätejšej Trojice povedať, je, že mnohí rozprávanie o Otcovi, Synovi a Duchu Svätom vnímajú ako reč o troch spôsoboch vnímania Boha. Boh – Otec, to je ten nad nami. Tvorca vesmíru a života. Syn, to je ten, ktorý kráčal pred nami a kráča s nami. Ktorý nám ukazuje, ako správne kráčať. A Duch Svätý, to je Boh v nás. V každom jednom z nás. Sv. Augustín povedal, že ak sa nám Boh zdá príliš vzdialený, možno je to práve tým, že je tak blízko, že ho ani nevnímame.
A to je pozvanie slávenia nedele Najsvätejšej Trojice. Pozvanie nechať sa vtiahnuť Bohom, ktorý potrebuje komunikáciu, vnímanie a reagovanie. Nechať sa vtiahnuť do akéhosi tanca s Bohom, ktorý je aj v každom z nás.