18. 10. 2026 – 29. nedeľa v cezročnom období
Páči sa mi jedna obrazná odpoveď na otázku, kedy sa začalo medzi ľuďmi rozdelenie. Vraj vtedy, keď človek prvý raz zatĺkol do zeme kolík, aby si vyznačil svoje teritórium.[1] Do tohto okamihu ľudia žili ako súčasť zeme. Od chvíle zabodnutia prvého kolíka do zeme sa začali deliť na vlastníkov, pánov, dobyvateľov, bezzemkov i žobrákov.
V takomto „vykolíkovanom“ svete žijeme aj my. A takýto svet predstavuje aj dnešné evanjelium. Ten „kolík“ znamenal nadvládu Rímskej ríše nad Izraelom. Teda prítomnosť rímskych vojsk a výber rímskych daní. Je prirodzené, že to bolo pre mnohých Izraelitov ponižujúce a vyvolávalo to hnev. Ak k tomu pridáme, že na denári, ktorý podali Ježišovi, bol vyobrazený cisár ako božstvo, tak to bolo pre veriacich Izraelitov priamo rúhanie.
Na základe príhody, ktorú sme dnes v evanjeliu čítali, by som rád povedal niekoľko myšlienok ku komunikácii, k spoločnosti a k tomu, kto vlastne sme.
Farizeji a herodiáni položili Ježišovi otázku. Osobne som sa voľakedy bál klásť otázky. Mal som strach, že sa nimi strápnim, že ukážem svoju nerozumnosť. Postupne som sa naučil, že človek sa nemusí hanbiť, ak nevie všetko. Videl som, že aj veľmi múdri ľudia sa pýtajú. Niekedy aj na veci, o ktorých by sme predpokladali, že ich vedia. A nie je to hanba. Ale máme aj skúsenosť, že niektoré otázky môžu pôsobiť ako výsluch; že niektoré otázky môžu byť ponižujúce; že niektoré otázky sú nakoniec prekážkou v komunikácii… A tak nás dnešné evanjelium môže inšpirovať, aby sme nad tým premýšľali. Aby sme sa nebáli klásť otázky, ale aby to boli otázky skutočného záujmu.
Ježišova odpoveď „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“ nás môže viesť k premýšľaniu, v akej spoločnosti žijeme. Aj naša spoločnosť je „vykolíkovaná“ a nás to môže niekedy aj hnevať. Aj my máme otázku, či platiť dane… Aj nás môže hnevať celý systém a môžeme mať chuť všetko od základov zmeniť… Ježiš pri svojej odpovedi neprešiel ani na stranu ľudu, ktorého dane rozčuľovali, ani na stranu zástancov režimu. Zostal v strede. Práve v strede, v zachovaní miery, vo vnímaní detailov býva najčastejšie správna odpoveď či správny prístup. Iste, tých, ktorí sú v strede nakoniec obžalujú obe skupiny na stranách, ku ktorým sa ten v strede nepridal. Tak sa to stalo aj v Ježišovom prípade. Zostať v strede, hľadať správnu mieru, to chce aj odvahu. Avšak môže to byť jedna z inšpirácií dnešného evanjelia.
„Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“ nás môže viesť k premýšľaniu nad tým, kto vlastne sme. Prvá náboženská otázka nie je, či Boh existuje. Ani koľko je bohov. Prvá otázka je: Kto som? Z nej sa môže zrodiť aj reč o Bohu a všetkom ostatnom. V Ježišovom výroku sa dá nájsť vznešenosť. Veď byť Boží, patriť Bohu, to je aj vznešené. Je tam však aj pokora. Veď nie som boh. Iste, bolo by dobré, keby si aj „cisári“ uvedomovali, že majú byť Boží. My však nemáme dosah na to, aby to tak vnímali. Ale máme dosah na seba. Aby sme si uvedomovali, že so všetkou svojou veľkosťou, ale aj hriešnosťou máme patriť a patríme Bohu. Nech sú naše snaženia a naše životy na Jeho oslavu.
[1] Autorkou je pravdepodobne Hannah Arendt.