Šesť rokov som na fare v neďalekom Hrádku. Hneď po príchode som sa začal dopytovať na históriu tohto regiónu. Zrúcanina Tematínu, Kostolec na Ducovom, kaštiele v okolí, názvy ako Hrádok, Lúka, … – to všetko svedčí o bohatej minulosti. Nebolo žiadne umenie dopátrať sa k údaju, že na tomto území je prítomnosť človeka dokázateľná už za čias lovcov mamutov. Pri takomto mapovaní histórie som si povedal: Toto bolo a je dobré miesto pre život!
Mapovanie histórie však súčasne spochybňuje takýto výrok. Veď predsa dobré miesto pre život – miesto s dostupnou vodou, s prírodnými možnosťami na lov, na bývanie i obranu – to všetko znamená aj príležitosť pre iných, ktorí sa na takéto miesta tlačia. A naša história je na takéto tlaky bohatá – Tatári, Turci, bratríci, Rákocziho vojská, cisárske vojská… Ani obživa tu nebola jednoduchá a lacná. A predsa na svojom presvedčení, že to bolo a je dobré miesto pre život, tak trochu aj trvám.
V roku 863 prišli na naše územie, teda na územie vtedajšej Veľkej Moravy, solúnski bratia Konštantín a Metod. Prišli na pozvanie veľkomoravského kniežaťa Rastislava. Ten sa obrátil najprv do Ríma, potom do Konštantínopolu, aby mu poslali ľudí, ktorí sú schopní v reči ľudu sláviť liturgiu a hovoriť o Evanjeliu. Znie to veľmi pekne a príjemne, ale v samotnej Rastislavovej žiadosti bolo, že žiada zákonodarcov. Na tom by nebolo nič zlé, nakoľko vtedy sa Boží zákon prelínal do zákonov štátov. Naznačuje to však, že išlo aj o politiku. A historici sa zhodujú, že skutočne o ňu išlo. To nijako nespochybňuje Rastislavove dobré úmysly. Veľkomoravské knieža sa potrebovalo vyčleniť zo sféry franského (germánskeho) vplyvu. A toto vyčlenenie sa malo udiať tak na štátnej, ako aj na cirkevnej úrovni.
Konštantínopol s jeho vládcom Michalom III. vyšiel Rastislavovi v ústrety. Na misiu k Slovanom našiel géniov. Aspoň ja bratov Konštantína a Metoda za géniov pokladám. A to z viacerých dôvodov.
Prvý spočíva vo vytvorení písma. Keď Konštantína oslovili na misiu k Slovanom, zareagoval, či vraj môže zapísať reč na vodu. Vieme, čo to znamená. Naši predkovia nemali písmo. Tým ich reč bola na úrovni dialektu, ktorý pravdepodobne časom buď splynie s iným, alebo bude nahradený iným jazykom. A ak niet písma, myšlienky sa stratia smrťou tých, ktorí ich hovorili či počúvali. Konštantín dokázal vytvoriť v krátkom čase písmo, takže už nebolo potrebné „písať na vodu“, ale dalo sa písať na pergamen a neskôr na papier.
Druhý dôvod, pre ktorý bratov Konštantína a Metoda pokladám za géniov, je v tom, že neuveriteľne rýchlo do nášho jazyka preložili najprv bohoslužobné knihy, potom evanjeliá a časť ostatnej Biblie. S týmto písomným pokladom sa vybrali k našim národom. A ich genialita sa ukázala aj v tom, že hneď založili vysokú školu. Povolali najšikovnejších chlapcov z významných rodín. Tých začali učiť. Takto vytvárali sieť, ktorá mala predpoklad rozšíriť sa.
Vráťme sa však k prvotnej úvahe o dobrom mieste pre život: Prišli na dobré miesto pre život?
Misia sv. Konštantína a Metoda na území Veľkej Moravy vôbec nebola jednoduchá. Napriek tomu, že prišli na úradné pozvanie, prekážok, udaní a neskôr aj prenasledovaní mali dosť. Franský vplyv sa podpísal na tom, že sa museli ísť hájiť do Ríma k pápežovi. Obhájili sa. Ale Konštantín sa už nevrátil. Ochorel, vstúpil do kláštora, prijal svoje druhé meno Cyril a zomrel. Celkovo misia solúnskych bratov na našom území trvala 40 mesiacov. To sú tri roky a štyri mesiace. Naši žiaci na konci tretieho ročníka vedia už vybrané slová. Ale na život je to málo. Za tri roky sa dá získať výučný list. Ale na väčšiu misiu je to málo. Metod sa ešte síce vrátil na naše územie, so svojimi žiakmi tu pôsobil, ale po jeho smrti týchto žiakov vyhnali.
My si dnes s vďačnosťou spomíname na veľmi krátku etapu dejín, ktorá asi nebola ani príjemná, ani nepriniesla také ovocie, aby to bolo vtedy postrehnuteľné. Prišli teda na dobré miesto pre život?
Moja odpoveď je stále rovnaká – áno. Bolo a je to dobré miesto pre život. Veľkosť Konštantína a Metoda vidím práve v tom, že napriek všetkým politickým a iným záujmom oni išli za svojím. A to „svoje“ pramenilo z kresťanstva. Ísť v ústrety ľuďom, pozdvihnúť ľudí. A to bez ohľadu na to, či sa to podarí, či sa to ujme, či to prinesie výsledky. Jednoducho urobili všetko, čo pokladali za dobré, išli za tým napriek ťažkostiam a možnému nezdaru. A tým upozornili na veľmi podstatný rozmer: Kultivovaný národ sa nerodí tým, že má armádu, dostatok materiálneho zabezpečenia a pracovné príležitosti. Iste, aj tým. Ale ľudí je potrebné kultivovať a nečakať na politickú vôľu či iné ideálne podmienky.
Na ľuďoch záleží. Minimálne tak, ako na dobrých podmienkach. V tomto duchu si chcem spomenúť na všetkých pedagógov, vychovávateľov, dobrovoľných pracovníkov, ktorým záleží na kultivovaní okolia i ľudí. Hlavne, ak vytrvajú vo svojom dobrom diele, a to aj napriek tomu, že tým skôr strácajú. A chcem pripomenúť aj veľký dar, ktorý ešte stále aspoň ako-tak máme: premýšľame nad evanjeliom. Aspoň chvíľu v nedeľu, ale predsa. Je to jedinečná cesta k rozvíjaniu myslenia, k širšiemu pohľadu na to, na čom záleží. Buďme vďační, že túto cestu ešte poznáme a nestraťme ju!
Keď chceli starovekí filozofi definovať človeka, vystihnúť a popísať, v čom je jeho špecifickosť oproti iným živým tvorom, povedali, že je to živočích, ktorý má reč. Pod rečou však nemysleli len schopnosť povedať zrozumiteľné slovo, ale aj premýšľať. A skutočne: Človek má reč! Vie plánovať, spomínať, kombinovať, odovzdávať myšlienky. Ale na to, aby to nebolo len rozprávanie, je potrebné tento dar rozvíjať. Ak sa začítame do prvých strán Biblie, do tých, ktoré sa ešte neprihovárajú k židom či ku kresťanom, ale k človeku, teda ak sa začítame do príbehu o stvorení človeka, môže nás prekvapiť, že v ňom nie sú takmer žiadne príkazy. Je tam výzva, aby sme naplnili zem a podmanili si ju. A hlavne, je tam popis a pozvanie pre človeka byť na obraz Boží. Na tejto brázde orali Konštantín a Metod. Zostali na tejto nenápadnej a takej dôležitej brázde napriek všetkej nepriazni okolia.
Sviatok svätých Cyrila a Metoda je pre mňa sviatkom nádeje. Nádeje, že aj krátkodobá a neprajnosťou obklopená činnosť môže priniesť veľké výsledky. Nádeje, že nezabudneme, že rozvíjať treba nielen technické a ekonomické možnosti, ale v prvom rade človeka a ľudí. Aby človek dorástol do človečenstva, ku ktorému je pozvaný, aby dorástol na Boží obraz. To nikdy nebude hotové. Ale aj tak je naša zem – a to napriek všetkým neprajnostiam osudu, spoločnosti, ľudí – dobrým priestorom na naplnenie tohto pozvania.
Peter Cibira