5. 4. 2026 – Veľkonočná nedeľa
Veľkonočná nedeľa je vyvrcholením veľkonočných sviatkov, vyvrcholením posvätného Trojdnia – teda Zeleného štvrtka, Veľkého piatku a Bielej soboty, kedy si postupne pripomíname najdôležitejšie udalosti konca Ježišovho života. Tiež je vyvrcholením Veľkého týždňa.
Niektorí túto nedeľu nazývajú, že je to nedeľa prázdneho hrobu a prvých stretnutí so Zmŕtvychvstalým. To preto, že v evanjeliových textoch je v centre pozornosti práve prázdny hrob.
Páči sa mi to. Pretože „prázdny hrob“ znamená viac otáznikov ako odpovedí. A to aj pre ľudí vtedy, ako aj dnes.
Ak by sme si chceli zhrnúť celý priebeh posledných chvíľ Ježišovho života, teda zhrnúť priebeh Veľkonočných udalostí, mohli by sme to urobiť aj z pohľadu toho, čo všetko sa stratilo.
Začnime ľuďmi, ktorí Ježiša pri vstupe do Jeruzalema vítali výkrikmi „Hosana, kráľ prichádza…“ Tento dav zrazu v priebehu najbližšieho týždňa stratil svoju „superstar“. Vo štvrtok apoštoli stratili svojho Majstra, Judáš stratil možnosť oľutovať svoju zradu, Peter stratil možnosť vziať späť svoje vyjadrenie, chorí ľudia stratili svojho divotvorcu. V piatok apoštol Ján stratil svojho priateľa, Mária stratila svojho syna, Pilát tajomného filozofa, s ktorým sa chcel rozprávať. Farizeji stratili svojho nepriateľa, prví kresťania svojho dobrého pastiera. Ježiš stratil svoj život. A potom ešte aj kríž stratil svoju obeť a tupé davy svoju zábavu. A v dnešnú nedeľu si pripomíname, že ešte aj hrob prišiel o telo – teda trúchliaci ľudia stratili čas na trúchlenie, biznismeni čas na biznis, hrob zmysel svojej existencie. Ale aj smrť stratila svoju moc nad Ježišom.[1]
Pridal by som, a asi nie som sám, že ľudia volajúci po presných faktoch a vysvetleniach stratili možnosť dopátrať sa väčších podrobností. Napr. čo za telo to Ježiš mal, ako mohlo vôbec prebehnúť zmŕtvychvstanie…?
Zaujímavé je, že aj keď sa Ježiš po vzkriesení zjavil hŕstke blízkych ľudí, akoby sa držal podobného scenára: Nepatril im. Zjavil sa, keď ho nevolali, zmizol, keď nečakali. Keď mu Mária Magdaléna objala nohy, povedal jej, neho ho už nedrží.
Čo potom zostáva?
Dánsky filozof a luteránsky teológ Søren Kierkegaard napísal silnú vetu: „Kristus nie je cieľom, pri ktorom si odpočinieme. On je cestou, po ktorej musíme neprestajne kráčať!“[2]
Odpoveď na otázku je práve to kráčanie po Ježišovej ceste. Keď sa zjavoval hŕstke blízkych, veľmi často ich niekam posielal: nech idú do Galilei, že tam sa stretnú, nech ženy idú za mužmi a oznámia im, že vstal. Na konci ich všetkých pošle, aby išli do sveta a hlásali posolstvo o radosti, hlásali dobrú správu.
Vnímam to ako posolstvo prázdneho hrobu aj pre nás. Je to výzva ísť Kristovou cestou, snažiť sa o pravdu, lásku, spravodlivosť, pokoj… A to aj napriek tomu, že svet okolo nás môže vyzerať, že tieto hodnoty sú pre neho mŕtve.
[1] Inšpirované: Krenželok Michal: Jak je možné takovou prázdnotu zaplnit?! In KT 14/26
[2] tamtiež