10. 12. 2023 – 2. adventná nedeľa
Minulý týždeň som začal svoj príhovor pečením. Pečením perníkov na Vianoce. Som si istý, že medzitým sa pridalo viacero ďalších gazdín, ktoré piekli perníky. Ale piekli už asi aj iné trvalé sladkosti ako linecké a pod. Pokiaľ sa to darí robiť z radosťou a pre radosť ostatných, už to je celkom dobrá časť prípravy na Vianoce. Je to koncentrovanie sa na tieto sviatky. Je to akási seba mobilizácia. A má svoj význam.
Iný druh mobilizácie seba ste viacerí zažili včera. Tí, ktorí ste prijali pozvanie k spovedi. Páči sa mi slovné spojenie „slávnosť pokánia“. Ak totiž človek dokáže pomenovať svoje slabosti, ak môže zažiť nádej nového začiatku, to je dôvod na slávenie. Ak ste sa včera pridali, je to tiež istý druh mobilizácie k sviatkom. Cenný a potrebný.
V Ježišových časoch boli ľudia tiež akosi mobilizovaní. Nie na oslavu Vianoc, ale na príchod Mesiáša. V Biblii mali totiž proroctvá, že sa narodí. A citliví poslucháči vedeli dokonca približný čas či miesto. Preto mohli znalci zákona odpovedať Herodesovi, že sa narodí v Betleheme. A z historických prameňov vieme doložiť, že doba okolo Ježišovho narodenia bola naozaj nabitá očakávaním i napätím. Napr. formovala sa komunita ľudí, ktorých by sme dnes označili za mníchov. Neženili sa, nemali deti. Čakali, že príde Mesiáš. Volali sa Eséni. Tiež sa vtedy formovala akási diverzná skupina, pripravená na partizánsky boj na pomoc Mesiášovi. Bola to časť Zelótov a volali sa Sikariovia. Napätie tej doby spojené s očakávaním Mesiáša môžeme vnímať aj v tom, že vznikali rôzne povstania. Vznikali s najväčšou pravdepodobnosťou s vedomím, že Mesiáš tu už má byť a treba mu pomôcť. Jedno takéto povstanie bolo len pár rokov po Ježišovom narodení. A na takéto povstanie v roku 70 doplatil celý národ zničením ich kráľovstva, chrámu, mesta Jeruzalema. Očakávania Mesiáša boli teda skôr politického a vojenského rázu, ale boli výrazné.
To všetko pripomínam preto, aby sme lepšie porozumeli dnešnému úryvku Písma. Ak Ján Krstiteľ hovorí o tom, že po ňom príde mocnejší, tak chce zdôrazniť, že on nie je Mesiáš. Aj o ňom si to totiž niektorí mysleli, aj on mal svojich učeníkov… Ján odkazoval, že ten mocnejší bude krstiť Duchom Svätým. A to je pre mňa pozoruhodný výrok. Akoby – možno nechtiac – naznačil, že Mesiáš bude potrebovať ľudí preniknutých Duchom. A to vo všetkých generáciách, vždy znova. Že to nebude Mesiáš, od ktorého raz navždy nastane obdobie spravodlivosti, pokoja, porozumenia, lásky… To všetko sa bude musieť znovu a znovu rodiť.
My si na základe toho môžeme položiť otázku, čo čakáme, čomu sme otvorení.
Keby sme však otázku o tom, čo ľudia čakajú, položili mimo kostola, asi by sme dostali aj dosť negatívne odpovede. Možno by sme počuli o tom, čo všetko sa môže zhoršiť, čo všetko visí na vlásku… My by sme však mali byť otvorení aj tomu, že čakáme pokoj, prežívanie radosti, trochu dobrosrdečnosti… Stará zásada hovorí, že môžeme dostať len to, čo niekto má. A my môžeme dať len to, čo máme. Ide teda o naše vnútorné nastavenie sa na pokoj – napriek všetkému nepokoju okolo nás, nastavenie sa na prežívanie radosti – nie zabávanie sa, ale vnímanie radosti a vďačnosti, nastavenie seba samých na dobrosrdečnosť… Mať toto v sebe znamená, že máme Božieho Ducha. A znamená to, že sa môžeme sami stať šíriteľmi týchto postojov aj vo svete, kde nie sú bežnými.