12. 4. 2026 – 2. Veľkonočná nedeľa – Nedeľa Božieho milosrdenstva
Mám rád tento úryvok evanjelia. Najprv preto, že pripúšťa pochybnosť a otázky. Ak máme pochybnosti vo viere, to nie je nič zlé. Nemusíme sa za to hanbiť. Pápež František kedysi povedal mladým, že pochybnosť je korením viery. Samozrejme pod podmienkou, že pri náznaku pochybnosti nevzdáme všetko, ale že unesieme napätie hľadania a neistoty. Pochybnosti sú potrebné pre rast viery. Kedysi kňazi používali prirovnanie, že keď sme ako tretiaci išli na 1. sv. prijímanie, mali sme určité číslo nohavíc. Dnes by sme ich neobliekli. A tak ako neoblečieme detské nohavice, tak by ani viera nemala zostať na úrovni deväťročného. A na také dozrievanie viery sú potrebné aj otázniky, aj pochybnosti, aj vytrvalosť v hľadaní odpovedí.
Mám rád toto evanjelium i preto, že Tomáš, ktorý nezdieľal presvedčenie ostatných, predsa mohol zostať s nimi. Oni sa pred ním nezamkli, on nad nimi nemávol rukou. To je tiež dôležité.
Je to takmer neskutočné, keď si uvedomíme, ako sme my ľudia závislí od viery. Teraz nemyslím vieru náboženskú, ale vieru na prijímanie informácií a faktov. Keď sme boli deti, verili sme otcovi a mame, že nás dobre informujú. Jednoducho, keď to povedala mama či otec, tak to tak je! Neskôr sme sa naučili preberať informácie, ktoré hovorila väčšina ľudí, ako pravdivé. Ak to bolo napísané v učebnici, tak to tak predsa musí byť. Ani vtedy a ani dnes nemáme silu a možnosť všetko preverovať. Je to jednoducho nemožné. Racionálnejšie založení ľudia chcú pre prijatie informácie aj nejaké argumenty, dôkazy. Ale opäť, to sa nedá pri všetkom.
Zistili sme však, že nie všetkému musíme uveriť a nie všetko musíme prijať ako fakt. Záleží to od hodnovernosti informátora, od nášho vzdelania, od našej možnosti preveriť si veci… Ľudia nás však vedia aj oklamať. Dokonca aj úmyselne. Alebo nás vedia neúmyselne uviesť do omylu. Sami mali zlé informácie.
Možnosť veriť si je pre nás kľúčová. Ak by takejto podprahovej dôvery nebolo, nepomohli by nám ani zmluvy podpísané krvou.
Dnes sme vo veľmi náročnej situácii. Už neplatí, že čo bolo napísané v knihe, to je iste pravda. Neplatí, že ak sa niečo podáva s vedeckou autoritou, je to naozaj pravda.
Kedy ľudia strácajú náboženskú vieru? Často vtedy, keď sa sklamali. Napr. sa im nesplnilo to, o čo prosili. Nemusí to však byť hneď cesta k strate viery. Môže to byť to spomenuté vyzliekanie z detských šiat, aby sme sa obliekli primeranejšie.
Boľavé je, keď sa rozkolíše viera preto, že nás sklamali ľudia, ktorí sa k nej hlásia. My sme im verili, a oni nás sklamali či zranili. To vie zakývať celou vierou v Boha.
Ešte raz sa vrátim k Tomášovi z dnešného evanjelia. Je pre mňa veľmi silné a inšpirujúce, ako chcel vidieť Ježišove rany a dotknúť sa ich. Či sa ich naozaj dotkol, nevieme. Ale zoči-voči týmto ranám vyriekol vetu: „Pán môj a Boh môj.“ Je to jediné miesto v evanjeliách, kde Ježiša niekto nazýva Bohom. Namiesto Ježišovho presviedčania zaznela takáto silná veta. Inšpirujúce je to pre mňa z toho dôvodu, že v našom svete môžeme vidieť veľmi bolestivé rany. Či sú to súčasné vojny, či klamlivá propaganda zo všetkých strán, či napätia medzi nami, často zloba medzi ľuďmi… Náš svet je v súčasnosti veľmi doráňaný. Kresťansky si dovoľujeme hovoriť, že tieto rany sveta sú i ranami Boha. I ranami Ježiša. Tomáš by nás mohol inšpirovať k volaniu: „Pane, Bože!“ K volaniu, ktoré môže znamenať: „Takto to predsa nesmie a nemá byť!“ Alebo môže znamenať: „Daj mi silu, aby som k tomuto všetkému nepridával svoju kvapku!“ Alebo môže byť jednoduchým volaním: „Bože, buď s nami a pomôž nám!“ Tomáš nám ukázal, že pri pohľade na rany je možné objaviť Boha. Kiež nás rany tohto sveta neprivedú k strate viery, ale k hlbšiemu volaniu po Bohu.