V roku 2000 vyšla v Čechách kniha „Znavená Evropa umíra“. Bolo to ešte pred migračnou krízou dnešných rozmerov. Bolo to skôr, ako sme tušili, ako veľmi sú moria a oceány znečistené plastmi. Bolo to skôr, ako sme reálne vnímali otepľovanie… Autor knihy – vysokoškolský pedagóg Otakar Funda – je veľmi skeptický pri pohľade na našu kultúru. Píše o jednoduchých veciach: politici musia sľubovať a snažiť sa o neustály rozvoj, inak by ich nezvolili. Musia to robiť, aj keď v konečnom dôsledku ide rozvoj proti nám; my cestujeme po celom svete, aby sme si užili tie najlepšie možnosti, ktoré daný kút sveta ponúka; ľudia z chudobných krajín začínajú cestovať, aby žili v tých možnostiach, v ktorých žijeme my… Jedným slovom by sme mohli povedať, že sme natoľko nastavení na konzum, že ničíme seba samých. Autor knihy nevidí žiadne možné pozitívne riešenie.
Túto knihu som si pripomenul pri čítaní dnešného evanjelia (Mk 10, 17 – 30). A to z viacerých dôvodov. Prvý je ten, že Otakar Funda sa trápi problémami, ktoré mnohí ľudia radšej nechcú vidieť. Aj mladý človek z evanjelia, ktorý prišiel za Ježišom, sa trápil. Kľakol si na kolená, ale nie preto, že sa išiel modliť. Jemu bytostne záležalo na odpovedi, ako dosiahnuť večný život, teda ako dobre naplniť život. Vôbec to nevyzerá, že by chcel len nezávislú konverzáciu.
Tento mladý muž bol bohatý, ale nebol šťastný. A bol to dobrý človek, veď mohol prehlásiť, že od mladosti zachováva Desatoro. Ale šťastný nebol. To sú hneď dve veľmi dôležité témy: súvis bohatstva so šťastím a súvis dobrého charakteru so šťastím. Oboje je dobré premyslieť, hoci je jasné, že sa nám to na tomto mieste nemôže dostatočne podariť.
Niektorí ľudia veľmi rýchlo prehlasujú, že bohatí ľudia aj tak nie sú šťastní. Nie je to pravda. Ale je skupina bohatých, ktorí šťastní nie sú. Ak si však pripomenieme, že žijeme v krajine, ktorá z celosvetového hľadiska patrí k tým bohatším, potom sa môžeme pýtať, či vyzeráme ako šťastní ľudia. Či je tu atmosféra šťastia. Asi nebudem sám, kto odpovie, že šťastní veľmi nevyzeráme a naša atmosféra rozhodne šťastím nedýcha. Niekde bude chyba.
Rovnako dôležitá je téma dobrého charakteru a šťastia. Ako u mladíka z evanjelia, tak aj u nás celkom jednoznačne platí, že byť dobrým človekom ešte nutne neznamená byť aj šťastným. Aj tu je v hre ešte niečo dôležité.
A tak sa pozrime na rozhovor Ježiša s mladíkom a potom aj s ostatnými. V prvej fáze Ježiš mladíkovi pripomenul zákony Desatora. Citoval len tie, ktoré sa týkajú ľudí. Jeden kolega to v skratke vyjadril: „Ježiš mladíkovi vlastne povedal, že nemá byť sviňa!“ Možno sa to dá povedať aj inak, slušnejšie, ale celkom dobre to vystihuje tieto zákony Desatora. Chcú od nás len to, aby sme boli ľuďmi. To sa nedá preskočiť ani na ceste k skutočnému šťastiu, ani na ceste k zrelosti. Mnohí dnes podozrievajú Desatoro, že je zastarané. Mnohí by radšej uvítali nejaké tajné duchovné náuky, recepty, ako si nakloniť priazeň Boha a pod. Avšak Desatoro nie je možné preskočiť, nie je možné obísť morálnu zrelosť.
Keď mladík z evanjelia vyhlásil, že toto všetko zachovával, Ježiš postupoval ďalej. Žiada od neho všetko predať, rozdať a potom prísť. A my sa musíme pýtať, či to myslel ako všeobecné pravidlo. Vieme predsa, že potreba niečo vlastniť je bytostne ľudskou potrebou. Už malé dieťa si vlastnícky prisvojuje hračku. Dá sa teda všetko rozdať? Aj učeníci okolo Ježiša sa zastali mladíka. Aj oni sa pýtali, či je možné všetkého sa zriecť. A potom sa pridal aj apoštol Peter so svojou narážkou, že oni predsa opustili všetko. Z odpovede, ktorú dal Ježiš učeníkom a Petrovi, je vidieť, že jeho slová „všetkého sa zriecť a rozdať“ nie sú všeobecným návodom na „nevlastniť“. Ale sú výzvou k slobode. K vnútornej slobode. Zdá sa, že toto bol problém mladíka z evanjelia. Ak Ježiš apoštolom povedal, že dostanú aj bratov, aj mamy, aj polia…, nestali sa majiteľmi zeme. Nedostali všetko materiálne. Ale pravdepodobne zažili skúsenosť slobody, čo všetko nepotrebujú.
Z Ježišovej odpovede učeníkom a Petrovi vyplýva i to, že sám Ježiš vie, aké ťažké je odpútať sa od zamerania vlastniť či od konzumného nastavenia. Povedal však, že Bohu je všetko možné. Kniha, ktorú som v úvode spomínal, je veľmi skeptická a vidí len zánik našej civilizácie. My si však vďaka evanjeliu pripomíname nádej, že Boh si môže nájsť svoju cestu.
A posledná poznámka k schopnosti odpútať sa. Evanjelium nám pripomína – a vďaka Bohu, že nám to má ešte kto aj v dnešných časoch pripomínať – cestu ku šťastiu cez dávanie sa. Nie dávanie iba vecí, ale celkovú otvorenosť pre druhého, pre schopnosť dať mu svoj záujem, čas, pozornosť, prípadne pomoc. Celé kresťanstvo je príbeh dávania sa: Boh nám dal zem, život, Ježiš sa dáva za nás. Že je to veľmi ťažké, vieme. Ale napriek tomu je potrebné si to pripomínať, aby sme sa neuzavreli len do svojho sveta, ktorý v konečnom dôsledku nemusí viesť k naplneniu zmyslu života.
Peter Cibira