14. 5. 2023 – 6. veľkonočná nedeľa
Keď chodíme do kostola, máme k tomu rôzne motívy. Niektorí idú hľadať silu k neseniu svojich ťažkostí. Iní idú poďakovať. Iní idú hľadať nejakú inšpiráciu k životu. Niekto je tu možno kvôli mame či starej mame. Ani to nemusí byť pre začiatok zlé. A mohli by sme pokračovať. Pritom naše stretnutia v kostole vychádzajú z Ježišových slov: „Toto robte na moju pamiatku.“ Sme tu aj kvôli pamiatke, ale asi málokto je tu čisto kvôli nej. Akosi spontánne ideme ďalej, ako je len čistá pripomienka. Neprišli sme listovať domnelý Ježišov fotoalbum, neprišli sme sa naučiť fakty o jeho živote. A už vôbec nebudeme z týchto faktov skúšaní. Na základe spomienok a informácií hľadáme niečo, čo dá silu žiť, čo nás posunie v našom čase.
Toto uvažovanie nás môže priblížiť k pochopeniu dnešného evanjelia (Jn 14, 15-21). Počuli sme v ňom časť Ježišovej rozlúčkovej reči. A centrom tejto reči je prísľub príchodu Utešiteľa, teda Božieho Ducha. Ježiš nesľúbil učeníkom, že všetko dobre dopadne – nech len vydržia tri dni a potom sa vráti a potom všetkým ukážu, ako sa nemýlili. Sľúbil im svojho Ducha. To znamená, že sami budú musieť prejsť cestou dozrievania, pochopenia… Nevyrieši to za nich, nevyrieši v jedinom okamihu všetky starosti sveta.
Ak to povieme inak, a možno to bude znieť pre niekoho aj zvláštne, tak cieľom kresťanstva nie je Ježišovo zmŕtvychvstanie. Cieľom Veľkej noci nie je vedieť o zmŕtvychvstaní. Cieľom kresťanstva nie je vedieť všetko o Ježišovi (listovať si „fotoalbum“ či „kroniku“ kresťanstva). Dokonca cieľom nie je všetko veriť. Cieľom je žiť z Božieho Ducha, z toho istého Ducha, ktorý napĺňal Ježiša a spájal ho s Otcom i s nami. Iste, všetky vedomosti, všetko opakovanie si článkov viery, všetky slávenia…, to všetko by nás malo k tomuto cieľu približovať. Tým je Ježiš živý a prítomný medzi nami. To sa mi zdá ako prvá podstatná vec z dnešného evanjelia.
Druhá vec, ktorej sa chcem dotknúť, je to zvláštne spojenie medzi príkazom a láskou. Dnes sme počuli, že dôkazom lásky človeka ku Kristovi je zachovávanie príkazov. Inde čítame dokonca, že nám Kristus prikazuje, aby sme sa milovali tak, ako on miloval nás. A môže sa nám opäť vynoriť stará známa otázka: Dá sa láska prikázať? Nám slovo príkaz neznie veľmi príťažlivo. Ale čo by sa namiesto neho dalo použiť? „Dávam vám usmernenie?“ „Vyzývam vás?“ „Čakám od vás?“ „Žiadam vás, aby ste sa milovali?“ To by zas znelo akosi slabšie. Vieme, že v latinskom texte Biblie je tu použité slovo „mandát“. Mne to znie lepšie. Dostať mandát znamená, že mi niekto verí, niečo odo mňa očakáva a dáva mi poverenie.
V Bratislave žije kolega, ktorého si vážim. Prípravu detí na 1. sv. prijímanie robí inak ako ja. Má na to tím ľudí – animátorov. Spolu s nimi hľadajú najlepšie spôsoby prípravy, spolu s nimi kňaz komunikuje s deťmi. Na začiatku jednej prípravy položili deťom otázku: „Kto sú to vlastne kresťania?“ Dostali aj kuriózne odpovede. Napr.: „Kresťania sú tí, čo sa starajú o hroby.“ Kolega to komentoval slovami: „Asi sme sa ich to nemali pýtať v novembri, keď sa chodí na hroby.“ Iné odpovede boli bežnejšie: „Kresťania sú tí, čo chodia do kostola.“ Iste, aj to nás má charakterizovať, ale všetci vieme, že to nie je všetko. Napriek pravidelnému chodeniu do kostola môže chýbať podstata kresťanstva. Jedna z odpovedí bola veľmi zaujímavá: „Kresťania – to sú tí, čo vedia, že ich Ježiš má rád. Tak ako mňa majú radi mamina a ocino.“ Je to povedané detskou rečou, ale veľmi trefne.
Z vedomia lásky, že sme milovaní, sa rodí to, že človek nechce ubližovať. Tam, kde milujeme, tam netreba zákazy a tresty. Tam sa jednoducho a spontánne snažíme robiť dobre druhému.
A to môže byť posolstvo dnešnej nedele. Sme milovaní Bohom. Už len preto, že sme tu, že máme čo jesť, že máme aj blízkych ľudí… To je dôvod, aby sme to opätovali. A to je cesta, aby sme prijímali Ježišovho Ducha.
Peter Cibira