19. 4. 2026 – 3. Veľkonočná nedeľa
Keď čítam dnešné evanjelium, často si predstavujem, že ľudia okolo Ježiša sa po jeho smrti museli vracať do svojich domovov aj s otázkou, čo povedia doma svojim ženám. Ako vysvetlia, že tomuto učiteľovi venovali tri roky svojho času, že doma sľubovali lepší svet pod jeho vládou, nový začiatok…, a teraz to všetko skončilo totálnym fiaskom.
Ktosi povedal, že toto evanjelium je nám veľmi známe. Nie však preto, že by sme ho čítali či počúvali častejšie. Ale preto, že sa veľmi často podobáme týmto Emauzským učeníkom. Aj my neraz ideme sklamaní; zažívame dôležitý okamih, ale nevieme ho rozpoznať; čítame či počúvame Písmo, ale nerozumieme mu; aj nám sa zapaľuje iskierka radosti vo vnútri, ale nevieme ju nechať rozhorieť; Ježiš kráča s nami, ale nevieme si to uvedomiť.
Zameriam sa na tri body z tohto evanjelia.
Prvý je, že Emauzskí učeníci už Ježiša nehľadali. Oni už nešli k hrobu overiť si správu žien. Oni sú už na odchode. Ale hľadá ich Ježiš. Je to posolstvo Písma, ktoré sa opakuje rozličnými spôsobmi na rôznych miestach: Boh hľadá nás. Jeho priateľstvo je vernejšie ako naše. Trvá, aj keď naše už skončilo. A je dobré si toto posolstvo opakovať.
Druhý bod, na ktorý chcem upozorniť, je, ako Ježiš dáva učeníkom priestor na rozprávanie, kladie im otázky záujmu a nechá si všetko vyrozprávať. Od faktov až po rozprávanie o ich sklamaných túžbach. Až potom Ježiš do toho vnesie Božiu optiku cez citácie a vysvetľovanie Písma. Upriamujem našu pozornosť na tento bod preto, že nie je v našich časoch bežné nájsť uši, ktoré naozaj počúvajú, nájsť priestor na rozprávanie… Môže nám to pripomenúť, aby sme sa snažili byť ľuďmi, ktorí chcú počúvať, nechajú rozprávať, ale sa snažia vnášať do všetkého aj Božiu optiku.
Tretie, čo chcem spomenúť, je, že učeníci rozpoznali Vzkrieseného pri lámaní chleba. Asi všetci vieme, že „lámanie chleba“ je aj označením eucharistie, teda sv. omše. Učeníci rozpoznali Ježiša, keď začal robiť to, čo s ním zažili pri poslednej večeri. Keď sa ich spoločné stolovanie vlastne nenápadne zmenilo na liturgiu. Ale nejde len o samotný akt, keď Ježiš prelomil chlieb. Je to gesto, ktoré vyjadruje celkový štýl jeho existencie – rozlomiť sa, aby bolo pre každého. Dávať. Pripojiť svoju činnosť k Božiemu tvoreniu sveta, teda uzdravovať, prinášať radosť, posilňovať prúd života… Takýto bol Ježiš vo svojich slovách i činoch. Toto s ním učeníci zažívali tri roky. Prelomenie chleba pri poslednej večeri už len bolo symbolickým naznačením takejto existencie. Takže Emauzskí učeníci spoznali Zmŕtvychvstalého, keď naznačoval Ježišovský štýl života. Teda to, k čomu Ježiš pozýval ich aj nás.
Pre mňa je výstižným zhrnutím tohto evanjelia jeden rabínsky príbeh. Rabín položil svojim žiakom otázku, kedy končí noc a začína deň. Kedy končí tma a začína svetlo. Jeden zo žiakov sa pokúsil odpovedať otázkou: „Keď rozpoznám bielu niť od čiernej?“ Rabín nesúhlasne pokrútil hlavou a povedal: „Keď je dosť svetla na to, aby si v neznámom človeku rozpoznal svojho brata. Dokiaľ ho nerozpoznáš, noc stále trvá!“
Pre mňa tento príbeh výstižne zhŕňa evanjelium o Emauzských učeníkoch. Im sa postupne podarilo rozpoznať svetlo, ktoré vedie k obohacovaniu života. Až sa sami vydali na cestu hlásať toto svetlo. Nestrácajme nádej, že aj my môžeme rozpoznať podobné svetlo, vnímať gestá lásky. Sami sa môžeme stať tými, ktorí sa pridávajú k prúdu dobra a života.