Príhovor v nedeľu 2. 4. 2017

Už tretiu nedeľu čítame dlhšie evanjeliá. Nie vždy sa dajú podrobne zapamätať. Ale evanjelium je centrom prvej časti sv. omše. Je dobré, keď pracuje v našej mysli a v predstavách. A to aj napriek tomu, že ho nie vždy celkom rozumieme, alebo si ho nevieme celkom zapamätať.
Dnešné evanjelium je tretím textom, ktorý používala prvotná cirkev ako krstnú katechézu (Jn 11, 1-45). Prvé dva texty sme počúvali predchádzajúce nedele. Počuli sme pred dvoma týždňami o žene Samaritánke a o vode, ktorá má zasýtiť smäd po plnosti života. Počuli sme minulý týždeň o dare zraku pre slepca, ale aj o dare vnútorného rozvidnievania, ktoré skončilo vyznaním, že verí v Ježiša ako v Syna človeka. A dnes sme počuli o vzkriesení Lazára. Pri všetkých týchto troch textoch nie je najpodstatnejšie to, čo Ježiš urobil, ale rozhovor, ktorý nasledoval. Tak je to aj dnes.
Vzkriesenie Lazára nie je takým istým vzkriesením ako vzkriesenie Ježiša. Lazár sa vrátil do svojho sveta, vrátil sa vo svojom tele. Pripomína to akúsi resuscitáciu, navrátenie do života. U Ježiša nám evanjeliá nevedia presne popísať spôsob jeho existencie a prítomnosti na svete. Nevrátil sa tak ako Lazár.
Preto sa zastavíme pri skúsenosti, ktorú Lazár prežil. Vrátil sa do sveta, kde bude musieť znovu zomrieť. Tento ľudský údel nebude môcť obísť ani on. Ak nad tým premýšľal, čo určite premýšľal, čo mu z toho zostalo? Som presvedčený, že mu zostalo vedomie, že jeho priateľ Ježiš je mocný. Ale aj vedomie, že jeho priateľ Ježiš bol pri ňom. Jeho priateľ Ježiš, aj keď je mocný, predsa dovolil, aby sa ho dotkla smrť. A dotkne sa ho znova. Ale on sa môže spoľahnúť, či spomenúť si na jeho priateľstvo. Aj napriek tomu, že raz to bude inak, ako si želajú sestry a priatelia.
Medzi Martou a Ježišom odznel dôležitý dialóg. Marta vyjadrila vieru slovníkom, ktorý je blízky nášmu: „Viem, že raz vstane…“ Podobne hovorievame aj my. Iní dodajú: „Snáď raz vstane…“ A Ježišova odpoveď bola: „Ja som vzkriesenie a život!“ Som! Nie: „Raz vám prinesiem dar života, raz vám ho darujem, raz, potom…“ Aj tento dialóg smeruje k tomu, čo sme rozpísali ako Lazárovu skúsenosť: Priateľ Ježiš tu je, aj keď to všetko nejde podľa našich predstáv! Ide o hlbokú dôveru napriek všetkému.
Z podobnej skúsenosti by sme mali čerpať aj my. Večný život Biblia nemyslí len ako život po smrti, ale život v plnosti. Taký život sa rodí z podobnej hlbokej dôvery, akú si o akej hovoríme pri vzkriesenom Lazárovi.
Myslím, že túto myšlienku podporuje výrok kolegu, ktorý sa celoživotne venuje rozdielu medzi pohanstvom, židovstvom a kresťanstvom. Výrok je o modlitbe a hovorí približne toto: Pohanská modlitba sa snaží nakloniť si boha, aby urobil, čo chceme. Židovská modlitba sa snaží pripomenúť, že Boh je milosrdný. Kresťanská modlitba chce prinášať pokoj, prameniaci z toho, že Boh je priateľ.
Ťažkosti života tu boli a budú. Prosíme Boha, keď sme bezradní. Ale pripomínajme si hlavne jeho priateľskú blízkosť. Je to liek aj v problémoch, ktoré sa nevyriešia podľa nášho vzorca.
Peter Cibira