4. veľkonočná nedeľa – 21. 4. 2024
„Ja som dobrý pastier“, zaznelo v dnešnom evanjeliu opakovane z Ježišových úst (Jn 10, 11-18). Je celkom prirodzené, že cirkev v tento deň a pri takýchto textoch prosí za kňazov. A ja si často pri takejto príležitosti spomínam na svoje prvé farárske pôsobisko. Ľudia tam veľmi silno spomínali na svojho pána farára Martina Ondroša. Keď som prišiel do farnosti, on bol už 16 rokov mŕtvy. Ale spomínali stále. Bol to človek, ktorý mal doktorát z Ríma, čo v tých časoch nebolo časté. Teda bol vzdelaný a rozhľadený. Ale ľudia nespomínali na jeho múdrosť. Dokonca hovorili, že nevedel dobre kázať. A ani učiť. Teraz, ako dospelí, spomínali na to, ako mu na hodinách náboženstva robili zle. Nespomínali teda ani jeho múdrosť, ani čo všetko urobil. Ale hovorili, že to bol človek, ktorý ich mal rád. A to je najkrajšie vysvedčenie, aké kňaz môže dostať. Ale nie len kňaz.
Ak som teraz spojil profesiu s láskou, môže to pre niekoho znieť podozrivo. A môže mať kúsok pravdy. Pretože to nemôže byť láska, ktorá nič nežiada. No napriek tomu, nepotrebujeme, aby ľuďom vo verejných funkciách naozaj záležalo na živote a na ľuďoch? Niekedy je práve takáto láska tou najdôležitejšou stopou, ktorú zanechávame po sebe.
Podozrivo pre dnešného človeka môže vyznievať aj evanjeliové rozprávanie o stáde a ovečkách. A človek, pre ktorého to znie podozrivo, tiež môže mať kúsok pravdy. Máme slogany ako „Nie sme ovce“, ktoré sú v istých súvislostiach správne a dôležité. Ale s trochou dobrosrdečnosti môžeme prijať i to, že prirovnanie človeka k ovečke má svoje opodstatnenie. Podobne ako ovečky vieme totiž aj my ísť za svojím, nepočúvať hlas, ktorý nás chce od toho odviesť, vieme sa stratiť, aj „bečať“ o pomoc. V tomto toto prirovnanie nie je zlé a dá sa nad ním premýšľať.
Keď som si čítal dnešné evanjelium, zastavil som sa pri Ježišovom spojení poznania a lásky. Ježiš vyhlasuje, že pozná svoje ovce a spája to s tým, ako mu na nich záleží. Poznať a milovať nemusí ísť vždy spolu. Veď asi všetci poznáme to pokušenie skryť svoje chyby, pretože sa bojíme, že stratíme priazeň niekoho. Rovnako vyhlásenie „ja ho poznám“ môže znamenať, že sme človeka „prekukli“, a teda máme istý odstup od neho. A tiež ak nás niekto pozná a deklaruje lásku, môže byť podozrivý z túžby manipulovať. Teda poznanie a láska sa nemusia automaticky spájať. Preto je cenné pripomínať si, že Boh nás pozná, a predsa nás má rád. Toto vedomie je to prvé, čo si môžeme z dnešného evanjelia odniesť. Sú ľudia, ktorí sú v situácii, že hovoria, že im rozumie iba Pán Boh. Teda v situácii, kedy sa nemajú o koho oprieť. Ak si vieme aj do takýchto chvíľ preniesť vedomie, že On nám rozumie a stojí pri nás, určite to nie je málo.
Ale odniesť by sme si mali ešte aj snahu o podobnosť s Dobrým pastierom. Dnes sme v druhom čítaní počúvali (1Jn 3, 1-2) pekné slová evanjelistu Jána o tom, že sme Božie deti. Ján to písal kresťanskej obci, ktorá bola v silnom pokušení myslieť si, že oni sú tí zvláštni a vyvolení a jedine oni vedia, ako je to správne. Také nastavenie sa volá gnóza. A Ján im pripomína, že naozaj sú Božími deťmi, ale to nie je všetko. Pripomína, že ešte sa neukázalo, čím budú. Pripomína im teda otvorenosť, ďalšie dosahovanie cieľa. A to platí aj pre nás. Boh nám rozumie a miluje nás, ale my sme pozvaní k premýšľaniu nad tým, ako na svojom mieste môžeme byť podobní svojmu Otcovi, ako na svojom mieste môžeme byť podobní Dobrému pastierovi, ktorému naozaj záleží na ľuďoch a živote.