23. 8. 2026 – 21. nedeľa v cezročnom období
V Bazilike sv. Petra v Ríme je veľký nápis: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev!“ Písmená majú 1,4 metra, sú vytesané do kameňa a sú pozlátené. Aj to nám môže naznačiť, ako táto veta bola a je dôležitá pre Cirkev. Na tejto vete sa zakladalo Petrovo prvenstvo medzi ostatnými apoštolmi, ale neskôr prvenstvo pápeža medzi ostatnými biskupmi. Z tej vety sa odvíja, že konečné rozhodnutia patria pápežovi. Ale na pokračovaní tej vety „a pekelné brány ju nepremôžu“ spočívala a spočíva aj nádej mnohých kresťanov, ktorí zažívajú zlé obdobia cirkvi.
Všetko to začalo Ježišovými otázkami, za koho ho pokladajú ľudia a za koho ho považujú samotní apoštoli. Odpovede „Ján Krstiteľ“, „Jeremiáš“, „Eliáš“ spomínajú kritikov režimu, náboženskej situácie, spoločenskej i politickej. Petrova odpoveď „Ty si Mesiáš, syn živého Boha“ prináša nádej, že je to práve Ježiš, ktorý má všetko vyriešiť.
Navrhujem sa tu trochu zastaviť. Ľudia i apoštoli premietali do Ježiša svoje očakávania. Ale to sa deje aj medzi nami. Predpokladám, že sme tu mnohí, ktorí nechcú sklamať svojich najbližších, prípadne úlohu, ktorú v živote plnia. Je to dobre. Ale len po istú hranicu. Za tou hranicou nás to môže ničiť a blokovať. Predpokladám, že viacerí ľudia majú svoje očakávania od iných, premietajú do nich svoje priania. Rodičia čakajú, že ich deti by sa tak či onak mali postaviť k problému, očakávame istý prístup od priateľov a známych, od politikov… Aj to je celkom normálne. Ale tiež len po istú hranicu. Ak tú hranicu neustrihneme, bývame sklamaní, nahnevaní… Pre mňa je cenný výrok psychológa Fredericka Perlsa: „Ja si robím svoje a ty si robíš svoje. Nie som na tomto svete, aby som splnil tvoje očakávania, a ty nie si na tomto svete, aby si splnil tie moje. Ty si ty a ja som ja, a ak sa náhodou nájdeme, je to krásne. Ak nie, nedá sa s tým nič urobiť.“ Áno, chceli by sme, bolo by dobré a fajn, keby sme sa vedeli stretnúť vo svojich očakávaniach. Určite nás poteší, ak sme nesklamali, určite nás poteší, ak ten druhý napĺňa naše očakávania. Ale je dobré mať aj vnútornú slobodu od toho. Nikto tu nie je na to, aby plnil očakávania iného.
To je prvé, čo si môžeme z dnešného evanjelia odniesť na premýšľanie.
Rád by som sa však zastavil aj pri spojení „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev.“ Všetci vieme, že meno Peter v gréčtine znamená „skala“. Ide trochu o slovnú hračku. „Ty si skala“ – to znie dosť impozantne, vznešeno. Je to náznak tvrdosti i odolnosti. Vždy ma tam však trochu niečo aj rušilo. Možno preto, že my si už vieme predstaviť aj odolnejšie materiály, ako je skala. Možno i preto, že v takejto symbolike môže byť závan nemennosti i nadradenosti… Akéhosi jednoduchého spoľahnutia sa na silu a trvácnosť.
Nové svetlo mi do tohto napätia medzi niečím impozantným i rušivým vniesol malý postreh. Celý dialóg sa odohral v Cézarei Filipovej. Už názov tohto mesta znie latinsky. Išlo o mesto, ktoré bolo akoby stretom civilizácií. Tej židovskej, ale aj tej rímskej, teda pohanskej. V Cézarei bolo niekoľko chrámov boha Pana. Pre židov to bolo pohoršujúce. Bol tam tiež veľkolepý chrám božského Augusta. Agustus bol cisár a Rimania mali zvyk cisárov uctievať ako božstvo. Tomuto cisárovi postavili chrám. Pre židov to bolo bohorúhanie. Keď si predstavíme, že v takýchto kulisách Ježiš ukázal na Petra: „Ty si tá skala!“, zrazu to dostane iný rozmer. Ukázal nie na oslavu a prezentáciu moci. Uprostred tých ozdobených kameňov ukázal na krehkého človeka. Akoby povedal, že cesta nie je v moci, ktorá ostatných udlávi, ale v krehkom a neprestajnom hľadaní pravdy a dobra.[1]
Tak si predstavujem ideálnu Cirkev – ako tú, čo stále otvára priestor na hľadanie pravdy a dobra.
Ale cirkev, to sme my. My sme povolaní k presadzovaniu takej moci, ktorá stále hľadá pravdu a dobro. Ktorá sa nezmieri s tým, že už sme všetko dostatočne spoznali a ostatní to majú len prijať.
A to je druhý rozmer, ktorý nám môže ponúknuť dnešné evanjelium na premýšľanie.
[1]Inšpirované: Krenželok, Michal: Ježíšův chrám je stále živý. In: KT 34/26