25. 2. 2024 – 2. pôstna nedeľa
„Mám taký zážitok, že…“ Takáto veta potom pokračuje vymenovaním podrobností konkrétneho zážitku. Drvivá väčšina silných zážitkov však má spoločného menovateľa. Pri silnom zážitku sme natoľko vtiahnutí, že prestávame vnímať čas. A ide zväčša o zjednotenie sa. Buď sme si s niekým veľmi dobre porozumeli, alebo sme zažili priazeň skupiny ľudí, alebo sme zažili pocit jednoty s prírodou či vesmírom. V prípade mystického zážitku to bude preniknutie jednotou s božským.
Možno ste si niektorí všimli, že som vynechal eufóriu, radosť, hormóny šťastia ako spoločný menovateľ zážitkov. To preto, že pri zážitku vôbec nemusí ísť o radosť a šťastie. Silné zážitky môžu byť aj nepríjemné.
Dnes sme počuli o dvoch veľmi silných zážitkoch. Jeden bol výrazne nepríjemný, druhý príjemný.
O prvom zážitku hovorilo dnešné 1. čítanie. Abrahám mal obetovať svojho jediného, vytúženého a dlho očakávaného syna. Ak máte k tomuto čítaniu otázky, nie ste sami. Celými dejinami to ľudí zamestnávalo a premýšľali, čo to bolo, prečo Boh takto skúšal Abraháma, aký je to Boh, keď takto…
Rabíni ponúkajú jedno z vysvetlení, keď hovoria, že je to príbeh nie o ľudských obetiach, ale o ich zastavení. Národy a náboženstvá okolo Abraháma vtedy mali prax aj ľudských obiet. Ale tu Boh zastavil Abrahámovu ruku. Nechce takúto obetu. A napriek tomu, že okolo Abraháma sa to dialo, my skutočne môžeme vidieť, že v jeho národe a v jeho náboženstve je takáto obeta niečím cudzím a ohavným. Druhá možnosť, ako sa postaviť k spomenutému textu, je, že je to opis archaických rituálov, keď sa chlapec stáva mužom. Bolo k tomu potrebné, aby pocítil skutočné ťažkosti, ohrozenie.
Ani jedno z týchto vysvetlení však nevyrieši všetky otázky, ktoré k tomuto textu môžeme mať. My si však na jeho základe len pripomeňme, že aj negatívne zážitky menia život. A nemusia ho vždy zmeniť len negatívne. Môžu nás priviesť aj k väčšej zrelosti.
Druhý, tentoraz pozitívny zážitok sme mali v evanjeliu. Tiež môžeme mať k nemu veľa otázok. Východná cirkev vo svojich dejinách udalosť na Hore premenenia vysvetľuje ako opis Ježišovej veľkosti, západná cirkev ako udalosť, ktorá mala posilniť apoštolov pred utrpením.
Ani tu však ani jedno z vysvetlení nepostačí na všetky otázky, ktoré môžeme mať. Ale aj pozitívne zážitky menia život. A to zas nemusí byť vždy len pozitívna zmena. Pre mňa je z prečítaného najdôležitejšia časť, keď Peter hovorí, že je im v tomto zážitku dobre. Chce postaviť tri stany. Teda chce sa tam usídliť, zabývať sa v tomto zážitku. Ježiš na to neodpovedal, ale apoštolov viedol dole. Do života. Do reality. A druhý podstatný výrok v tomto evanjeliu je: „Toto je môj milovaný Syn, jeho počúvajte!“
Už desaťročia je možné našu dobu označiť ako dobu zážitkov. Ženieme sa vo veľkom za nimi. Máme dokonca „priemysel zábavy“, teda zážitkov. A ten veľmi dobre stále zarába. Máme ľudí, ktorí pripomínajú lovcov na zážitky. A ľudí, ktorí sa správajú ako závislí. Závislí od zážitkov. Iste, mať zážitky nie je zlé. Teda po istú hranicu. Byť závislým je už asi dosť za hranicou. Ale zažívať zážitky samo o sebe nie je zlé.
Naša doba však prináša aj iné zážitky ako pozitívne. Zrazu sme sa ocitli vo svete, ktorý je veľmi krehký, zraniteľný. Môžeme sa cítiť byť ohrozený mnohými javmi. Nebezpečenstvo sa môže zrazu vynoriť hocikde. Prežívame dobu napätí a sklamaní. A týka sa to takmer všetkých. Aj to sú zážitky prítomné v našom živote.
Na základe dnešných textov si môžeme položiť otázku, kam nás naše zážitky – tie pozitívne i tie negatívne – posúvajú. Či k väčšej múdrosti a zrelosti, alebo k ich opaku.
A keďže sme v pôstnej dobe, teda v dobe pokánia, zdôrazním ešte vetu, v ktorej sa hovorí „jeho počúvajte“. Počúvať, čo nám Ježiš hovoril a hovorí aj do dnešných dní, to je najlepšie pokánie, aké môžeme konať.