Všetky dnešné biblické texty a väčšina omšových modlitieb hovoria o svetle. Smerujú k správnemu videniu. Nemajú však na zreteli fyzickú schopnosť vidieť, ale vnútornú. V evanjeliu sme počuli pomerne krátke rozprávanie o uzdravení slepého, ale potom nasledovali dlhé dialógy (Jn 9, 1-41). Aj tento text používali prví kresťania ako krstnú katechézu. Je preto jasné, že tie dialógy sú podstatné. Našli by sme v nich viacero tém, pri ktorých by sa oplatilo zastaviť sa. Dotknem sa dvoch.
Mojou prvou témou je vzťah viery a rozumu.
V dnešnom evanjeliu je viacero skupín ľudí, ktorí sa zasekli na svojom stupni poznania. Začalo to apoštolmi. Ich otázka „Kto zhrešil, keď je tento človek slepý“ prezrádza, že ani tri roky načúvania Ježišovi im nestačili. Staré náboženské predstavy (nielen židovské) prisudzovali takým veciam, ako bolo narodenie chorého dieťaťa, pôvod v hriechu. Ježiš to na viacerých miestach odmietal. Odmietal predstavu Boha pomstiteľa. Ale apoštoli sa zasekli na tom, čo počúvali ako deti. Imúnni však voči tomu nie sme ani dnes. A nemusíme ani hovoriť o Bohu. Neraz je pre nás akýmsi ľahkým vyhnutím sa pohľadu na ľudskú biedu, keď môžeme konštatovať, že si za to môže ten človek sám. Ale tiež že môže za to jeho okolie, jeho rodičia, jeho priatelia.
Druhou skupinou, ktorá sa zasekla na istej úrovni úsudku a poznania, boli farizeji a zákonníci. Mali pred sebou človeka, ktorý sa chcel predovšetkým tešiť. A mohli sa tešiť a ďakovať spolu s ním. Namiesto toho chceli rozlúštiť záhadu tohto uzdravenia. A rozlúštiť ju nie nejakým vedeckým popisom, ale skúmaním Ježišovej oprávnenosti toto robiť. Zdanlivo sa chcú dopátrať k Ježišovej legitimite, ale prakticky si chcú len obhájiť svoj vlastný svet. Ani od tohto pokušenia nie je dnešný človek oslobodený. Platí to tak na veriaceho človeka ktoréhokoľvek náboženstva, ako aj na neveriaceho.
Tretia skupina ľudí, ktorí sú zatiahnutí do dialógu, sú slepcovi rodičia. U nich je dôvod zablokovania jasný. Nechceli vstupovať do žiadneho dialógu zo strachu.
Ako protipól proti tomuto všetkému stojí uzdravený slepec. Nielen že fyzicky vidí, ale postupne sa mu otvárajú aj „vnútorné oči“ a spoznáva Ježiša ako človeka, potom ako proroka, nakoniec sa mu klania ako Synovi človeka. Je jasné, že všetky detaily dialógov sú tu zachované práve pre toto. Je jasné, že sem smerovala katechéza prvých kresťanov. A aj v dnešnom svete je dôležité premýšľať nad tým, čo je pre ľudstvo záchranou.
Keď nad tým všetkým premýšľam, opakovane sa mi vybavuje, ako veriacich ľudí v minulom režime označovali za tmárov. Teda šíriteľov tmy, nie svetla poznania. Ku vzťahu viery a rozumu sa vyjadrovali predovšetkým predošlí pápeži, teda Ján Pavol II. a Benedikt XVI. U Benedikta by sme to mohli označiť za jeho hlavnú tému. Opakovane prízvukoval, že viera a rozum musia ísť neodmysliteľne spolu. Viera bez rozumu sa môže stať slepou, rozum bez viery môže podľahnúť pokušeniu, že on riadi všetko a všetko môže. Teda viera potrebuje rozum, aby nezostala na citových výlevoch alebo na predstavách, ktoré sme nekriticky prebrali, a už ani nevieme odkiaľ, a vôbec nevieme, prečo by mali platiť. Rozum potrebuje vieru minimálne preto, aby si uvedomoval zodpovednosť pred Bohom a zostal v pokore. Uzdravený z dnešného evanjelia sa dopracoval k tomu, že sa vie skloniť za všetko, čo dostal. Vie, od koho to dostal. To je spojenie viery a rozumu, ktoré vedie k zdravej bázni.
Druhú tému, ktorú by som rád pripomenul v súvislosti s evanjeliom, je humor. Ak pozorne čítame dnešný text, neunikne nám, že sú v ňom náznaky humoru. Minimálne vyjadrenia uzdraveného s jeho jemnou iróniou je možné takto vnímať. Pripomína mi to jeden výrok: „Boh je humorista. Minimálne preto, že za spoločníka pri budovaní svojho kráľovstva si vybral práve mňa!“ Ak si pripomenieme prvé čítanie (1 Sam 16, 1b. 6-7. 10-13a), počuli sme, ako Izai, Dávidov otec, predstavuje všetkých svojich synov prorokovi Samuelovi, okrem jedného. Nevedel si predstaviť, že by si Boh za kráľa vyvolil práve tohto najmladšieho. Ale práve to bola pravda. Aj my sme nejakým spôsobom vyvolení, pozvaní. A pritom máme každý svoje chyby. Ale vedomie toho, že je to láskavý Boží humor, sa môže stať oslobodzujúce. Môže to byť cesta dobrého spojenia viery i rozumu. Pokory, ktorá z viery pramení a dôležitosti, ktorú sme dostali aj v dare užívania rozumu.
Peter Cibira