Nie každý musí byť počas Veľkej noci citovo vtiahnutý do Ježišovho príbehu. Niekedy to jednoducho nejde, akosi nám mešká duša. Nie každý musí byť úplne presvedčený o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Niekedy máme veľa nezodpovedaných otázok. Oboje je prirodzené. Slávenie Veľkej noci ani nie je v prvom rade proces na vsugerovanie nejakých pocitov. Ak sa vieme vžiť do Ježišovho príbehu, je to dobré. Ale nie je to nutné. Slávenie Veľkej noci nie je čas na presviedčanie o zmŕtvychvstaní. Ak sme presvedčení, je to dobré. Ale ak máme neuzatvorené otázky, slávením Veľkej noci sa nemusia zodpovedať.
Ak sa pozrieme do Biblie, ako hovorí o zmŕtvychvstaní, zistíme, že nás tiež nezahŕňa množstvom presvedčivých argumentov. A ani tam nenájdeme ideálne naladených ľudí. Odporúčam prelistovať si závery všetkých štyroch evanjelií. Nezoberie vám to viac ako desať minút. A zistíte, že žiaden z evanjelistov nevenuje udalostiam po zmŕtvychvstaní viac ako dve kapitoly. Teda veľmi málo v porovnaní s ostatným textom. A tieto texty sa neobracajú do minulosti, aby popísali a vysvetlili, čo sa vlastne stalo. Obracajú do budúcnosti – prinášajú posolstvo, že apoštoli sa majú vydať na cestu, majú prijať Ducha, majú byť svedkami… V týchto textoch sa kladie dôraz na svedkov, pritom evanjelisti si dali záležať, aby zdôraznili, že zmŕtvychvstanie priamo nikto nevidel. Akoby najdôležitejší argument bola premena týchto ľudí. Premena cez ich osobný zážitok, ale premena, ktorá bola viditeľná aj navonok.
Ak hovorím, že ani pocity nie sú najdôležitejšie, dokonca ani vyargumentovanie viery v zmŕtvychvstanie, čo je potom dôležité? Dôležitosť dnešného slávenia a slávenia Veľkej noci by som vložil do úplne inej vety z Biblie. Je od apoštola Pavla, keď napomínal Rimanov: „Nezabudni, že ty nenesieš koreň, ale koreň nesie teba!“ (por. Rim 11,18) Niečo veľmi podobné som zachytil vo filme O bohoch a ľuďoch. Film je natočený podľa skutočných udalostí z obdobia deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. V severnej Afrike žila komunita mníchov cisterciánov. Pomáhali miestnym ľuďom a mali ich radi. V oblasti však zúrila občianska vojna. Za mníchmi prišla miestna žena. Moslimka. A pýtala sa, či chcú odísť. Jeden z mníchov jej povedal, že asi odídu. Že oni sú ako vtáky, raz sedia na konári tu a raz tam. Nato žena povedala: „Nie. To my sme ako vtáky. Vy ste ako tie konáre. Keď odídete, nebudeme si mať kam sadnúť!“
Pre mňa aj Pavlov výrok aj výrok ženy pripomínajú podstatu Veľkej noci: Teraz sa nejdeme presviedčať. Skôr si ideme pripomenúť, že sa opierame o nevysvetliteľný koreň, ktorý nás nesie. Koreň nádeje, ktorý nás nesie aj cez to, čo je zlé. Koreň, o ktorý je dobré sa oprieť, aby sme vedeli dobre smerovať svoje životy.
V dnešnej liturgii je to všetko vyjadrené veľmi silným zdôrazňovaním vody a potom krstu. Voda sa pripomína v čítaniach, voda sa svätí. A potom sa obnovujú krstné sľuby. To práve preto, že sa znovu chceme prihlásiť k tomu koreňu, ktorý nás nesie a má niesť. Niekedy aj napriek tomu, že ho my nevieme niesť vo svojich argumentoch či pocitoch.
Peter Cibira