26. 4. 2026 – 4. veľkonočná nedeľa – Dobrého pastiera
Slovné spojenie „dobrý pastier“ sa používa prakticky už len v cirkvi. U nás zostalo, že pápeža občas nazveme „Najvyšším pastierom“, kňazov „duchovnými pastiermi“. My máme nedeľu Dobrého pastiera a čítame si opakovane texty, kde sa Ježiš takto nazval.
Predsa je asi dobré pripomenúť, že takéto označenie používala antická literatúra na ľudí, ktorí viedli ostatných. Či už na kráľov alebo na iných. Je to ako pochvala – ak vodca ľudu bol dobrým pastierom. A je to ako výzva, aby takým bol. V Biblii Starého zákona nájdeme vyjadrenia, že Boh je pastierom svojho vyvoleného ľudu. Boh je ten dobrý pastier.[1]
Keď sa Ježiš označoval za Dobrého pastiera, bola to vlastne kritika, kontrast voči tým, ktorí sa považovali za pastierov ľudí v tej dobe.
A tu by sme mohli aj skončiť a premýšľať nad tým, ako sa to stane, že sa niekto zmení z dobrého pastiera na toho, kto má falošné motívy. A ako vlastne rozpoznať tých, čo nemajú dobré úmysly, ale prezentujú sa tak, že im ide o dobro všetkých!?
Nie, touto cestou nepôjdeme. Skôr si skúsime pripomenúť, že aj my potrebujeme znova a znova podrobiť svoje motívy kontrole, či nám ide o skutočné dobro. Či si len niečo nenahovárame. Už len pravdivo pomenovať svoj motív býva celkom ťažké. Ale dôležité.
Ježiš v dnešnom evanjeliu použil ešte iný obraz. „Ja som dvere“. Tiež asi nie celkom zrozumiteľná metafora pre dnešného človeka. Možno nám pomôže, keď si uvedomíme, že v časoch Pána Ježiša ovčinec bol priestor ohradený múrmi z nahromadených kameňov, na ktorých boli umiestnené zväzky tŕnia, aby bránili ovciam v úteku a zlodejom vo vstupe. Jeden ovčinec zvyčajne využívalo viacero pastierov, ktorí tam na noc vpustili svoje ovce; jeden z nich bdel, kým ostatní spali. Jeden z pastierov sa teda, ozbrojený palicou, postavil k vchodu do ovčej ohrady, skrčil sa a v tejto polohe blokoval prístup a sám sa stal „dverami“. Jeho prítomnosť zvyčajne stačila na to, aby odradila lupičov od priblíženia sa a zabránila vlkom vo vstupe do ohrady. K ovciam sa mohol priblížiť len ten, koho pustil ten, kto tvoril bránu. Ráno, keď sa všetci pastieri znova objavili pri vstupe, ovce okamžite spoznali ich kroky a ich hlas, postavili sa a nasledovali ich, lebo mali skúsenosť, že pastier sa o ne stará a chráni ich.[2]
O tom, že ovce sa vedia pustiť za svojím pastierom a nie za cudzím, svedčia aj dnes turisti či pútnici do krajín, kde ešte tento pastiersky spôsob života funguje.
Dôležitý je hlas pastiera. Ovce ho poznajú. Aj tu by sme mohli postáť a pripomenúť si, ako je dôležité učiť sa načúvať Božiemu hlasu. Hlasu toho dobrého pastiera. Treba ho vedieť rozpoznať. To v dnešnej dobe vôbec nie je jednoduché. Ale o to dôležitejšie je potrebné učiť sa dobre rozlišovať, čo je a čo nie je dobré. čo nás vedie k plnosti života a čo iba k náhradám.
Predstavujem si hlas dobrého pastiera. Myslím si, že to nie je hlas nahnevaného rozdávateľa povelov, že to nie je arogantné pokrikovanie. Dobrý pastier pozná, ktorý kus zo stáda je chorý, ktorý potrebuje pomoc… Predstavujem si, že je to prítomné aj v jeho hlase. Nakoniec všetci, ktorí máte doma nejaké obľúbené zvieratko, to poznáte. Aj tu sa môžeme zastaviť a položiť si kontrolné otázky. Žijeme v dobe, v ktorej je moderná arogancia na všetkých úrovniach. Preto je dobré pozrieť sa na seba a premýšľať, či nehovoríme nadradene, urážajúco, ponižujúco…[3]
Všetci sme trochu i pastieri – každý z nás má na niekoho vplyv. Aspoň pri blízkych ľuďoch by sme sa mali snažiť o podobnosť s Dobrým pastierom. Kontrolujme si svoje motívy, učme sa načúvať Božiemu hlasu a kontrolujme si, ako komunikujeme. Či to všetko vedie k plnšiemu životu.
[1] Zdroj: Tomáš Halík: Poslání pastýřů
[2] Zdroj: Pastierky list bratislavskej arcidiecézy 26. 4. 2026
[3] Inšpirované: Jakým tónem mluví Ježíš? A jakým já? UVEDENÍ DO NEDĚLE 26. dubna 2026