3. 12. 2023 – 1. adventná nedeľa
Niektoré ženy už začali piecť medovníčky na tohtoročné Vianoce. Nie som na to odborník, ale napriek tomu viem, že niektoré ženy pečú s radosťou a ich najbližší s radosťou na to čakajú. Iné, úplne naopak, pečú v strese. To, že najbližší čakajú, vytvára stres a pre ženu je to ďalšia činnosť, ktorú si musí pridať do už aj tak nabitého programu. A sú ženy, ktoré by piekli s radosťou, ale na ich produkty nikto nečaká. Nemajú pre koho. A možno sú ešte iné ženy…
Tento jednoduchý príklad mi slúži na to, aby som pripomenul, ako je to v živote. Spomenul som vonkajšie okolnosti – napríklad nával práce, očakávanie ostatných či neočakávanie ostatných. Často s vonkajšími okolnosťami nevieme pohnúť. Okrem vonkajších očakávaní však máme aj svoje vnútorné nastavenie. Ono veľmi súvisí s vonkajšími okolnosťami, ale predsa nie tak, že by sa s ním nič nedalo robiť. Niekedy stačí chvíľka na to, aby sme si uvedomili, čo vlastne robíme, prečo to robíme, ako to chceme prežívať – a naše prežívanie či vnímanie môže byť iné.
Advent, ktorý sme začali, vidím ako veľkú ponuku na takéto nastavenie nášho vnútra. Okolnosti nášho života, celosvetové či naše rodinné dianie nie vždy vieme ovplyvniť. Ale napriek tomu si môžeme uvedomiť, čo je v našom vnútri. A čiastočne ho môžeme aj inak nastaviť. Vieme totiž, že keď budeme zameraný len na stres, na nedostatky sveta a nedostatky ľudí okolo nás, tak nás to bude napĺňať nepokojom či zlobou. Ale my sa môžeme trochu zamerať aj na iné. Na pozitívnejšie.
Historicky a liturgicky je Advent doba pokánia. Nie celkom pôstu, ale pokánia. Teda čas, keď je dobré upratať si vo svojom vnútri, oľutovať či vyznať, čo nerobíme dobre, snažiť sa o zmenu. Ak sa to niekomu podarí, je to veľmi cenné. Ale toto nie je hlavné zameranie Adventu. On by mal byť predovšetkým radostným očakávaním príchodu Pána! A zdôraznime si slovo „radostné“.
Čo je však to „očakávanie príchodu Pána“? Je to určite aj očakávanie Vianoc, teda oslavy narodenia historického Ježiša. Ale to je len jeden prvok. Druhým je príprava na veľké a konečné stretnutie s Pánom – teda na stretnutie s Večným Sudcom. O tom sme počúvali aj dnes (Mk 13, 33-37) – v evanjeliu nebol ani náznak Vianoc. A v podobnom duchu a s podobnými témami sa bude niesť Advent až do jeho polovice. Tretí prvok pokladám za najdôležitejší. Je to uvedomovanie si, že Pán prichádza do našich životov. Aj teraz. Pre niekoho sú to možno silné slová. Možno by protestoval, že žiadneho Pána vo svojom živote nevidí a nevníma. Ale napriek tomu téma prichádzania Pána do našich životov nás môže upriamovať na to, že nemáme len zlé životné okolnosti. Každý z nás dostáva aj veľa dobrého a pozitívneho. Vedieť to vnímať a byť za to vďačný, to je začiatok lepšieho nastavovania nášho vnútra.
Voľakedy dávni mnísi hovorili, že je potrebné žiť tu a teraz. Nečakať na budúcnosť, ale prežívať prítomný okamih. Dnešný človek s tým má dosť veľké problémy. Nevieme celkom byť v kontakte so sebou. Často si začíname uvedomovať svoje telo až keď bolí. Podobne je to aj s našimi dušami. A s našimi vzťahmi. A s tým, čo okolo seba šírime.
Advent nás na toto veľké umenie vnímania upozorňuje. Pripomína ho.
A tak môžeme chápať aj to, čo sme dnes opakovane počúvali: bdieť. To neznamená nespať, ale oveľa viac pozornú prítomnosť na všetko, čo sa nám dáva. Na vstupovanie Boha do nášho života.