Čítali sme veľmi kritické Ježišove slová na adresu vtedajších farizejov a zákonníkov (Mt 23, 1-12). Kritika je pre život človeka veľmi potrebná. Všetci totiž aspoň občas podliehame ustrnutiu, skostnateniu, nepoctivosti svojho života. Samozrejme, potrebná je konštruktívna kritika, ktorá hľadá riešenia. Nie deštruktívna, ktorá len kritizuje. A ideálne je, ak vieme podať konštruktívnu kritiku láskavým spôsobom.
Ježišova kritika je náboženská. On i celá Biblia považujú za vážny hriech, keď sa Božím menom prekrývajú nečisté, nie ideálne, pochybné ľudské motívy. Meno Boha sa nesmie zneužívať. Skryť svoje motívy, svoju pýchu či svoj prospech za vieru, náboženstvo, posvätno, za Boha je nebezpečné. Ako v minulosti, tak aj dnes.
Ježiš začal svoju reč konštatovaním, že na Mojžišovu stolicu – teda na Mojžišovo miesto – zasadli farizeji a zákonníci. Kto bol Mojžiš? Mojžiš bol jedným z najväčších vodcov izraelského ľudu, bol ich zákonodarcom, bol ich vodcom a sprievodcom na ceste z otroctva do slobodného života. Ak takto vymenujeme jeho postavenie a dôležitosť, nie je problém preniesť Ježišovu kritiku na dnešné časy. To znamená, že ak sa na spomínané pozície dostanú ľudia pripomínajúci farizejov a zákonníkov, je to zlé. Ale pozor, nenechajme sa uspokojiť tým, že pozeráme na druhých. Ježišova kritika sa dotýka výkonu autority. A to nie je len vecou vysokých pozícií. Aj keď nemám na to žiadne štatistiky, predsa si dovoľujem tvrdiť, že s vytváraním a uplatňovaním autority máme dnes problém aj v priateľských a rodinných vzťahoch a rovnako pri bežnej komunikácii ľudí. Vždy, keď sa stretávame s aroganciou, pretvárkou, pohŕdaním, urážlivosťou a s podobnými prejavmi, vždy ide o snahu dokazovať svoju autoritu a prevahu. Akurát ide o nešťastné spôsoby uplatňovania autority. Sú to umelé spôsoby ukazovania dôležitosti.
Slovo „autorita“ je odvodené od latinského „augere“. A „augere“ sa prekladá ako „rásť“, „rozmnožovať“. Neznamená to teda jednoduché postavenie sa na podstavec a komandovanie. Takto sa dostávame k veľmi jednoduchému, ale dôležitému výkladu, že autority majú napomáhať rastu, rozvoju. To je ich služba pre spoločnosť, ich prínos. Ak sa autorita zmení na hranie sa na niečo, ale netvorí možnosť rastu a rozvoja, tak je to zlé. Teraz možno lepšie chápeme dôvod Ježišovej kritiky voči farizejom, ktorí sa sústreďovali na vedomie vlastnej dôležitosti a na predvádzanie sa, ale stratili schopnosť privádzať k rastu.
Veľmi dôležitá sa javí Ježišova veta o kladení ťažkých až neúnosných bremien, ktorých sa (farizeji) ani prstom nedotknú (Mt 23,4). Biblické komentáre hovoria, že v pôvodnom gréckom texte je to ešte ráznejšie. Píše sa tam, že sami farizeji ani prstom nepohnú, aby tieto bremená odstránili. Čo mali odstrániť? Minulú nedeľu sme počúvali a hovorili sme si, že najdôležitejším prikázaním kresťanstva i židovstva je láska nadovšetko voči Bohu a láska k blížnemu v rovnakej miere ako k sebe. Toto mali farizeji odstrániť? Čakal by a žiadal snáď Ježiš od farizejov, aby o tomto ľuďom nehovorili? A teda aby ich nechali len tak, prípadne aby hovorili o potrebe ekonomického rastu či niečoho iného? To určite nie. Láska k Bohu a k blížnemu sa nedá obísť, nie je možné ju vynechať. Pri všetkej našej neschopnosti takejto lásky by bolo chybou, keby sa nepripomínalo, že spoločnosť má vychádzať z takejto snahy – zo snahy o korektnosť a úctu medzi všetkými ľuďmi, zo snahy, ktorá čerpá silu vo vzťahu k Bohu. Toto nie je možné z náboženskej reči odstrániť a nebolo by dobré o tom mlčať. Ale na ceste k takejto snahe je možné odstraňovať prekážky. Je možné túto cestu uľahčovať. Zdá sa, že toto chcel Ježiš vidieť aj na farizejoch a zákonníkoch. Toto je ten rast a rozvoj, ktorým mali oni poslúžiť spoločnosti. Ježiš to na nich nevidel, pretože si vystačili so svojím pocitom a zdaním autority.
Zjednodušene môžeme zhrnúť dnešné evanjelium na pripomenutie si, aby sme sa snažili uľahčovať cestu k pokojnému životu tak, ako vládzeme, tak, ako nám okolnosti dovoľujú. Aby sme sa nestratili v hrách na dôležitých, ale aby sme umožňovali rast a rozvoj dobra.
Peter Cibira