Keď sa človek narodí, má na zemi svoj domov. Nemusí to byť úplne ideálny domov, ale aj tak je človek hneď po narodení niekde doma. Postupne začne prekračovať hranice tohto domova – bude sa vymaňovať z náručia mamy a otca, preliezať detskú postieľku, neskôr vychádzať do sveta. Ale bude sa aj vracať. Je to dané už biologicky: niekde sme doma, z tohto domova vychádzame a aj sa k nemu vraciame.
Asi pred dvadsiatimi rokmi robili v nemecky hovoriacich krajinách sociologický prieskum. Hľadali odpoveď na otázku, čo je pre dnešných ľudí sväté, posvätné. Odpovede zhrnuli do dvoch slov: rast a korene. Pod rastom si ľudia predstavujú možnosť žiť v slobodnej krajine, slobodne vychovávať deti, slobodne viesť svoj život. K tomuto – ako rovnako dôležitý protipól – patrí slovo „korene“. Pod nimi si zas ľudia predstavujú možnosť byť s rodinou, s priateľmi, byť súčasťou národa i cirkevného spoločenstva. Aj „rast“, aj „korene“ patria spolu. Presne tak, ako som sa to snažil naznačiť v úvodnom rozprávaní. Korene, to je domov, ale aj možnosť z neho vyrastať, vychádzať z neho. A skutočne: o domove vieme vtedy, keď sme sa naň pozreli zvonka, keď sme boli za jeho hranicami.
Ak vyjdeme za hranice domova, dostávame sa do prostredia, ktoré nás tiež formuje. Kamarát je stavebný inžinier a často spomína na časy, keď chodil s partiou našich mužov robiť do cudziny. Všimol si, že chlapi tam nehrešia a nenadávajú. Jedného z nich si trochu doberal a pýtal sa ho, ako je to možné. A ten mu odpovedal len veľmi jednoducho: „Tu sa to akosi nehodí!“ Je otázne, prečo sa to u nás hodí, ale to nebudeme teraz riešiť. Skôr je to pre mňa príklad pozitívneho vplyvu prostredia. Ak sa ľudia takto obohatení vracajú domov, potom je nádej, že aj svoj pôvodný domov obohatia. Samozrejme, nájdeme aj úplne opačné prípady, keď sa človek dostane do partie, ktorá ho oberá o dobré hodnoty. Aj to je časté a aj to je príklad prostredia, ktoré nás mení. Aj to si potom nesieme domov.
Domov – napriek tomu, že z neho vychádzame von – potrebujeme. Je to niečo ako konštanta patriaca k človeku. Pripomeňme si, že domov nie je založený na budove domu či bytu. Ani na vybavení tohto priestoru. Oveľa viac platí starosvetské a predsa pravdivé: domov tvoríme priateľskosťou, atmosférou pohostinnosti a blízkosti. Ani nie majetkom, ani nie ovládaním všetkých a všetkého.
Už toto by možno stačilo na premýšľanie, čo môžeme robiť pre naše domovy, čo môžeme robiť pre prostredie, ktoré formuje nás i iných, čo prinášame do svojich domovov.
K tomuto premýšľaniu ma, prirodzene, inšpirovalo dnešné evanjelium (Mk 6, 1-6). Počuli sme o Ježišovi, ktorý prišiel domov, do svojho rodného kraja. A okrem inšpirácie k premýšľaniu o domove nám to môže ponúknuť aj ďalšie témy.
Čo sa vlastne stalo, keď Ježišovi rodáci boli najprv nadšení a vzápätí ním začali pohŕdať? V prvom rade môžeme povedať, že si poplietli Božie s výnimočným. A to vždy hrozí i nám. Ježišovi rodáci počuli o jeho výnimočnosti. Teraz ho majú pred sebou, ale je bežná sobota, sú v bežnej synagóge a počúvajú bežnú kázeň. Zrazu nič prevratné, výnimočné. Respektíve, cez túto všednú kulisu nepostrehli, že prežívajú výnimočnú chvíľu a majú pred sebou výnimočnú osobnosť. Lenže Božie posolstvá prichádzajú zväčša práve takto. Nemali by sme na to zabudnúť, nemali by sme vo všednosti, v bežných starostiach a radostiach stratiť vedomie, že Boh nám stále niečo hovorí. Boh k nám hovorí aj cez takú jednoduchú reč, akou je táto, aj cez naše stretnutia s inými ľuďmi, aj cez únavu…
Ďalší problém, ktorý môžeme odhaliť na Ježišových súčasníkoch, je ten, že sa uzavreli do svojho vlastného kruhu. Je celkom prirodzené, že ľudia si strážia svoj dom, a tým sa uzatvoria do svojho vlastného kruhu. Avšak uzatvoriť sa do kruhu vlastného sebectva, točiť sa len okolo seba je nebezpečné.
Evanjelium – to dnešné, ale aj evanjelium ako celok – chce veľmi často nabúrať tento začarovaný kruh točenia sa okolo seba. Chce nás aj vyrušiť, aj inšpirovať, aj povzbudiť, aby sme do svojich vlastných kruhov prijímali aj to, čo nás posúva k lepšiemu, čo nám nedovolí úplne sa zatvoriť do svojho sveta.
Peter Cibira