14. 4. 2024 – 3. veľkonočná nedeľa
Sme vo veľkonočnom období, a preto si znova a znova čítame úryvky evanjelií, ktoré hovoria o stretnutiach so Vzkrieseným. Môžu nás tieto evanjeliá presvedčiť o vzkriesení či o živote po smrti?
Asi je dobré uvedomiť si, že svedčiť o niečom a presviedčať o niečom nemusí byť to isté. Včera som počúval svedectvo o živote jedenej sympatickej, pokojnej a vyrovnanej ženy. Hovorila, že nevie čím to je, ale v živote vychytávala samé ťažké veci: veľmi zlé manželstvo, postihnuté dieťa, jej vlastná rakovina, smrť dieťaťa, alkoholizmus syna… Keď sa jej ľudia, ktorí poznajú trochu jej život, pýtajú, ako je možné, že sa nezbláznila, odpovedá, že u nej je to jednoznačne vďaka viere.
Toto je jednoduché, skromné a úprimné svedectvo človeka. Nemá žiadnu ambíciu presvedčiť nás. Je to len svedectvo. Pritom vieme, že takéto svedectvá sú veľmi silné a dokážu vliať silu či odvahu aj tým, ktorí ich počúvajú.
Podobne môžeme čítať aj rozprávania o Vzkriesenom. Sú vlastne svedectvami o Ježišových priateľoch. O tom, ako sa napriek všetkej strate a sklamaniu nestratili v smútku či rezignácii. Ako cez to všetko našli novú silu a dokonca radosť. Teda evanjeliá o Vzkriesenom môžeme čítaj aj ako odpoveď na otázku, kde brali Ježišovi priatelia silu.
Ani samotné Písmo sa na týchto stránkach netvári, že nás ide presvedčiť, alebo že nám to ide vysvetliť. Častejšie sa v textoch evanjelií opakuje napr. motív, že sa apoštoli báli, či nevidia ducha. A tak im Ježiš opakovane ukazuje rany, pobáda ich, aby sa dotkli jeho rán, v dnešnom evanjeliu si k tomu dokonca vypýtal niečo na jedenie (Lk 24, 35-48). To nie je dokazovanie záhrobia, to nie je vysvetľovanie, aké to mal Ježiš vlastne telo. Je to predovšetkým svedectvo o zdroji sily pre apoštolov pre život tu na zemi.
Mnohí sa vo svojich životoch pýtame, podobne ako spomenutá žena, že čím to je, že vychytávame zlé vo svojich životoch. Všetci žijeme vo svete, ktorí vytvorili ľudia, ale ktorému prestávame rozumieť. Nevieme celkom, čím to je, že sa náš svet mení do jeho súčasnej podoby. Do tohto všetkého sú veľkonočné evanjeliá svedectvom o nádeji aj pre nás. O nádeji, ktorú nechceme stratiť: že sa nám podarí nájsť nové myslenie, nový prístup, že sa nám podarí objaviť silu i radosť. Stretnutia so Vzkrieseným veľmi často smerujú k tomu, že Ježiš posiela apoštolov ohlasovať pokánie. Aj dnes sme to počuli: „V jeho mene sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“ Ak si to povieme inak, tak to bude znieť, že sa bude hlásať zmena myslenia alebo tiež nové myslenie. A to je našou nádejou aj v časoch, ktorým celkom nerozumieme.