17. 12. 2023 – 3. adventná nedeľa
Slovo Mesiáš prekladáme obyčajne ako Záchranca, Vykupiteľ. Vieme, že izraelský národ mal vo svojej Biblii viaceré predpovede, že raz príde tento Záchranca, Vykupiteľ a oslobodí ich národ a urobí poriadok vo svete.
Nebolo to však len očakávanie tohto národa. Zdá sa, že čakať na mesiáša, záchrancu je veľmi silne vlastné ľudstvu ako takému. Môžeme to vidieť na rôznych interpretáciách mesiáša. Už v dobách pred Kristom niektoré skupiny Izraelitov považovali za mesiáša perzského kráľa Kýra. Perzia totiž dobyla Babylonskú ríšu a všetkým dovtedy podrobeným národom darovala slobodu. Tým aj izraelskému národu. Preto bol perzský kráľ Kýros považovaný na mesiáša, záchrancu. Ak urobíme trochu skok v dejinách, tak niektorí hovoria o tom, že Karol Marx považoval za mesiáša proletariát. To bola pre neho skupina ľudí, ktorí zmenia a oslobodia svet. Je celkom prirodzené, že niektorí aj dnes považujú za osloboditeľa či mesiáša nejakého politika. A iní zas vedu. Veria, že ona je záchrana pre ľudstvo. A iní nejakého charizmatického vodcu…
Mne dnešné evanjelium (Jn 1, 6-8, 19-28) o Jánovi Krstiteľovi pripomína, že netreba mať veľké očakávania. Jeho veta „Ja nie som Mesiáš!“ je pripomienkou toho, že by sme mali byť opatrní a na miesto mesiáša by sme nemali dosadiť ľudí. To preto, že každý človek má svoje ohraničenia, svoje chyby. Každý je schopný urobiť veľa dobrého, ale nemal by sedieť na piedestáli Boha. A tiež je prospešné a dobré, ak si aj sami vieme povedať: „Ja nie som mesiáš!“. Ak si to vieme povedať uprostred svojej rodiny, vo svojej práci, v prostredí svojich kamarátov. Jednoducho ním nie sme. Môžeme urobiť veľa dobrého, môžeme mať skvelé myšlienky, ale je dobré a oslobodzujúce, ak si nemyslíme, že sme vrcholom dokonalosti.
Okrem toho by som chcel spomenúť ešte iný rozmer Jána Krstiteľa. Bol to slobodný človek. Dokonca by sme mohli povedať antisystémový. Vymykal sa bežnému spôsobu života. Už jeho oblečenie – nejaká ťavia srsť namiesto vtedajších šiat! Jeho stravovanie bolo alternatívne – kobylky a lesný med! Ján nepotreboval nosiť masku, teda hrať nejakú rolu. Slobodne a aj ostro vedel hovoriť ku každému. Farizejov nazval „hadím plemenom“, kráľovi Herodesovi neváhal povedať, čo si myslí o jeho živote, na čo aj doplatil. Byť slobodný a nepodliehať systému, nemusieť nosiť masky a tváriť sa na niečo, môcť povedať, čo si myslíme – to je lákavé pre mnohých ľudí. Možno pre väčšinu. A sloboda je skutočne veľká hodnota. Treba ju chrániť, treba si ju vážiť. Ale Jánova sloboda nebola slobodou pre seba samého, slobodou pre slobodu. On chcel ukazovať a ukazoval na „Väčšieho“, ktorý prichádza. Jeho sloboda bola nasmerovaná na príchod lepšieho. Nie na seba samého. A to je veľmi cenný príspevok k rozprávaniu o slobode. Slobodu si skutočne treba vážiť. Mnohí za ňu zomierali. Ale nemala by byť len pre ňu samu, nemala by byť len preto, aby sme si mohli robiť a hovoriť, čo chceme. Mala by byť hľadaním a pripravovaním cesty k niečomu lepšiemu pre nás i pre iných.
Tretia skutočnosť, ktorá sa mi páči a chcem ju spomenúť, je, že Ján sa pokladal za svedka svetla. Nie za svetlo samo. To je tiež veľká výzva pre naše myslenie. Mali by sme byť svedkami dobra, radosti, pokoja… Nie sme dobrom, nie sme radosťou, nie sme pokojom, ale z našich postojov by malo byť jasné, že vieme o nich – o dobre, o radosti, o pokoji – a že z nich čerpáme a odrážame ich svojimi životmi. Alebo sa aspoň snažíme.