2. 8. 2026 – 18. nedeľa v cezročnom období
Čítal som článok, v ktorom autor vyzýva, aby sme si predstavili svet okolo seba plný vecí, ktoré potrebujeme a ktoré nám robia radosť: Všetko máme na dosah. Ale na tomto svete som sám.
Bol by taký človek šťastný? Odpoveď väčšiny ľudí určite bude, že nie. Možno by sme si na chvíľu oddýchli. Ale my sa potrebujeme. Potrebujeme, aby sa niekto na nás usmial, niekto s nami porozprával, niekto s nami jednoducho bol. A aj keď sme niekedy unavení z ľudí, nič to nemení na našej podstate – sme stvorení žiť s inými.
V evanjeliu sme dnes počuli o apoštoloch, ktorí Ježiša upozorňujú na hlad ľudí. Teda na ich potrebu. Apoštoli tu zrazu pôsobia ako ľudia, ktorí prijali Ježišove postoje. Vedia sa vžiť do pocitov davu pred nimi, chcú na to reagovať. Ale ak si všimneme aj druhú časť vety, tak Ježiša žiadajú, aby týchto ľudí poslal preč, teda vlastne aby im zmizli z očí.
Nečudujem sa im a nezazlievam im to. Tiež občas nemáme silu pozerať na problémy a riešiť ich – ani tie svoje a už vôbec nie problémy celého sveta. Občas chceme zatvoriť oči, občas chceme, aby to jednoducho zmizlo z našej pozornosti.
Tu však nastáva to dôležité, na čo chcem upozorniť ako na prvé. Je to Ježišova výzva: „Vy im dajte jesť!“ Apoštoli si zrazu museli uvedomiť, že na to nemajú. Že sami majú málo! Upozorňujem na to preto, že najčastejšie môžeme vnímať Božie dianie v našich životoch, najčastejšie sa Ním začneme zaoberať v čase núdze. Keď zbadáme, že máme niečoho málo, niečo nám chýba, na niečo nemáme. Jednoduchým príkladom môže byť, keď sa ľudia začínajú modliť v čase choroby a problémov. Ale môžu to byť aj silnejšie potreby – potreba spravodlivosti, potreba zmysluplnosti života… A zrazu sa náš život rozširuje o premýšľanie, ako by to malo byť, o hľadanie Božích princípov.
S tým je spojené umenie pripustiť, že na niečo nemáme. Umenie pustiť z ruky alebo z mysle niečo, na čom sme si zakladali. Nie sme budhisti, ktorí by si hovorili, že nebudeme túžiť, a potom budeme spokojní a šťastní. My túžime, máme svoje predstavy a sny. A to nie je zlé. Avšak Biblia nás neprestajne upozorňuje na to, aby sme nelipli. Nelipli na svojich predstavách a snoch – ani na predstave, ako sa má správať ten druhý; ani na predstave, aký má byť môj osud a moje šťastie; dokonca ani na predstave, ktorú sme si vytvorili o Bohu; a tiež – čo je veľmi ťažké – ani na svojom živote, pretože aj ten raz odovzdáme.
Preto je najväčším hrdinom dnešného evanjelia ten neznámy, ktorý odovzdal svoje chlebíky a ryby Ježišovi. Ten, čo sa nebál, že bude nakoniec hladný. Ten, čo nepotreboval kŕčovito držať svoju istou. Pri dnešnom zázraku Ježiš „nevaril“ z ničoho. Rozmnožil to málo, čo bol niekto ochotný ponúknuť. Z toho nedostatočného mála, ktorého bol ochotný niekto sa zriecť v prospech ostatných. To je veľmi dôležité a cenné posolstvo.
Druhé, na čo chcem upozorniť, je, že celá dnešná scéna pripomína jednu veľkú omšu pod holým nebom. „Ježiš vzal chlieb a rybu, pozdvihol oči hore, vzdával vďaky, lámal a dával…“ Tento opis sa vyskytuje pri poslednej večeri a opakujeme ho pri každej omši.
Upozorňujem na to preto, že keď sme dnes prišli – a keď chodíme – do kostola, tak je to vlastne nezištné stretnutie. Len niektorí si odnesiete nejakú myšlienku, len niekto môže pocítiť pokoj či silu, ktorá ho bude sprevádzať. Zväčša za účasť na liturgii veľa nedostanete. Nezainteresovaný pozorovateľ by mohol napísať, že títo ľudia symbolicky naznačujú, že dávajú svoj čas, sú ochotní k nezištnému stretnutiu. To nie je málo – ukazovať, že náš čas nie je len náš, že sa vieme stretnúť, že vieme byť nezištní… Je to len jeden z rozmerov nášho stretávania sa a nie sme v tom vôbec dokonalí, ale je to dobré a dôležité.
Horúčavy, ktoré prežívame a aké si nepamätajú žiadni pamätníci, sú jedným z upozornení, že náš svete sa mení. A mení sa nielen v počasí. Ako moderní ľudia hľadáme východiská, riešenia, nové technológie… Je to potrebné a dobré. Držíme palce všetkým, čo na tom pracujú. Ale do toho budúceho sveta chceme preniesť nielen technológie, ale aj slobodu a otvorenosť človeka k nezištnosti. Slobodu k odvahe byť človekom aj pre iných a spolu s inými.