30. 10. 2022 – 31. nedeľa
Existuje knižka „Deti píšu Bohu“. Je to zbierka detských modlitieb, kresieb či detských otázok na Boha. Je to milé čítanie a neraz sa človek musí pousmiať nad detským videním.
Knižku nosievam aj do školy, ukazujem ju našim deťom a potom sa spolu rozprávame o ich predstave o Bohu. Zväčša hovoria, že Boh je neviditeľný. V jednej triede ma zaskočili a začali riešiť farbu jeho vlasov, kládli si otázky, či má bradu, akej farby a aké má oblečenie. Áno, aj také predstavy – nad ktorými sa usmejeme a o ktorých vieme, že práve taký Boh nie je – môže mať dieťa. Nevadí to, pokiaľ chce túto predstavu obrusovať. Veď aj nám dospelým sa ťažko premýšľa bez predstáv. Nie je jednoduché predstaviť si čistú Existenciu, čistý Život bez jeho viditeľných foriem. Práve preto je viera aj pozvaním k očisťovaniu svojich predstáv o Bohu. Vieme, že čokoľvek o ňom povieme, nedokáže presne a raz navždy vystihnúť to, kým On je.
V dnešnom evanjeliu (Lk 19, 1-10) celá zápletka a nakoniec radikálna zmena v živote colníka Zacheja nastala tým, že Zachej bol zvedavý a chcel Ježiša vidieť. K tomu sa pridalo to, že bol malý. Nebýva to často, aby sme v Biblii našli takéto charakteristiky nejakého človeka. A ja sa na chvíľu pri nich zastavím, pretože už tieto dve jednoduché črty Zachejovej osoby nás môžu inšpirovať.
Pred Bohom sme totiž všetci malí. Ak si uvedomíme veľkosť vesmíru, tak právom si môžeme pripadať, že sme len zrnkom prachu v Ňom. Ak si spomenieme na svoj vek na zemi a porovnáme ho s celým vekom ľudského rodu, náš vek je potom len nepatrnou kvapkou. Ak si spomenieme, že Boha nemožno preskúmať, pretože nás neskonale prevyšuje…, to všetko nás môže priviesť k vedomiu, že sme pred Ním malí. A to nie je zlé vedomie. Práve naopak. Ono nám ukazuje, kde je naše miesto. A takéto vedomie – zdravá skromnosť, úžas nad veľkosťou toho všetko, čo nás obklopuje, to môže byť prospešné aj pre naše postoje voči ľuďom a svetu.
A Zachejova zvedavosť tiež môže byť inšpirujúca. Len pripomeniem, že pre Izraelitov je po dnešný deň jednou z ciest zbožnosti schopnosť pýtať sa, klásť otázky o Bohu, o zmysle života, o význame Božieho slova v dnešnom svete… Teda zbožnosť, ktorá nie je len modlením sa, nie je len poznaním Biblie, nie je len zachovaním príkazov, ale je aj premýšľaním a hľadaním. A opäť si myslím, že takéto nastavenie je prospešné aj pre život. Učí nás pracovať na svojich predstavách o Bohu, ale súčasne sa to nedá oddeliť aj od predstáv o živote a o našom mieste v ňom.
Zachejova charakteristika sa však dopĺňa po stretnutí s Ježišom. Vtedy, keď sa rozhodne k radikálnemu kroku rozdania polovice majetku a štvornásobným odškodnením obetí. Čo to však je, ak to nechceme pomenovať len ako rozdávanie majetku? Dá sa v tom vidieť, že Zachej sa stal slobodným. Možno slobodným k priznaniu si chýb a k ich náprave. Ale aj slobodným od strachu z nedostatku. V Biblii sme často vyzývaní, aby sme boli schopní podať pohár vody, pomôcť núdznemu. Ide však len o jednorazové akty, o pár drobných, ktoré niekomu dáme? Som presvedčený, že je to skôr opakovaná a rôznymi príkladmi dokladovaná ďalšia charakteristika, ktorú získal Zachej a ktorú by sme mali mať aj my: solidarita. Nejde určite len o občasné dobré skutky, ale o základný postoj a vedomie, že lepšie prežiť sa dá len v solidárnej spoločnosti, v spoločnosti, kde vie silnejší potiahnuť slabšieho, kde myslíme aj na tie najslabšie ohnivká, kde nám to nie je jedno.
Dnes bude v Prahe verejné zhromaždenie, ktoré má názov „Česko proti strachu“. Jeho organizátori vysvetľujú, že to bude zhromaždenie, ktoré má podporiť odvahu a solidaritu. A je to tu. Neviem, čo všetko toto zhromaždenie prinesie, ale spája sa mi to s dnešným evanjeliom práve v tom vedomí, že na prežitie je potrebná solidarita. A tam, kde solidarita je, tam je aj menej dôvodov na strach, teda väčšia sloboda.
Posledná veta evanjelia, Ježišova charakteristika seba samého znela: „Syn človeka prišiel hľadať, čo sa stratilo!“ Kiežby sme my zbytočne nestrácali to, čo ľudia pred nami pochopili ako potrebné a dobré.
Peter Cibira