30. 4. 2023 – 4. veľkonočná nedeľa
Všetci, ktorí sme tu – od detí cez dospelých až po starých ľudí – máme skúsenosť, že Biblii neraz nerozumieme. Či už ju počúvame tu alebo ju čítame doma.
Dnes sme počuli, ako Ježiš použil prirovnanie zo života vtedajších ľudí (Jn 10, 1-10). Prirovnanie k pastierovi. Vtedajší ľudia tomu mali rozumieť lepšie ako my. Ale je tam napísané, že ani oni nerozumeli.
Biblia totiž nie je učebnica, ktorú sa naučíme, pochopíme a implementujeme do života. Zväčša to býva tak – a verím, že aj túto skúsenosť máte – že sa nám nejaká myšlienka či súvislosť stane zrejmou, dôležitou, pochopiteľnou až po nejakom čase. Platí to vtedy, keď tú myšlienku nesieme v sebe, aj keď jej teraz nerozumieme.
Slávime nedeľu Dobrého pastiera, počuli sme spomenuté Ježišovo prirovnanie, kde seba označil za takéhoto pastiera. A počúvali sme krásny žalm 23 o dobrom pastierovi. Tento žalm spolu s ďalšími žalmami zhudobnil jeden z najznámejších českých skladateľov Antonín Dvořák. Je to veľmi známe, v istom zmysle až zľudovené dielo. Dýcha z neho pokoj. Ale Dvořák nežil celkom pokojným životom. Okrem toho, že mu zomreli tri malé deti – čo bolo vtedy bežnejšie ako dnes – celý život trpel panickým strachom. Dosť mu to komplikovalo život. Ak si uvedomíme tieto súvislosti, tak jeho zhudobnený žalm nie je asi vyjadrením pokoja. Pripomína skôr vnútornú oporu, keď sa vonkajšie okolnosti nedajú odstrániť. Akoby to naznačovalo jeho vnútorné lano, ktorého sa drží, aj keď nie je niečo v poriadku.
Podobnú skúsenosť hovoril môj učiteľ, ktorého si veľmi vážim. Zomrel vlani ako 90 ročný. To znamená, že jeho príbeh sa odohral dávnejšie. Učiteľ raz spomínal, že jeho mama sa druhýkrát vydala. Ale vzala si muža, ktorý chlapca neznášal. Napätie s otčimom sa raz tak vyhrotilo, že chlapec musel v noci z domu utiecť. Mal vtedy asi 15 rokov. Celú noc kráčal či utekal lesom. Nevedel, kde je, nevedel, kam smeruje. V tom všetkom napätí a strachu ho držalo opakovanie si žalmu: „Pán je môj pastier…“
To sú dve skúsenosti, ktoré ukazujú, že v istých životných situáciách sa nám slová Biblie môžu stať vnútornou posilou, istotou, pomocníkom. Nechcem tým však povedať, že sa nám biblické myšlienky majú rozjasniť a rozjasnia sa, keď bude zle. Určite je oveľa dôležitejšie, ak sa nám rozjasňuje tak, že vieme podľa toho nastavovať smerovanie svojho života.
Preto by som sa rád dotkol 1. čítania (Sk 2, 14a.36-41). Určite by tieto slová nemali upadnúť do zabudnutia. Je to poveľkonočná kázeň apoštola Petra. Hovorí k davu ľudí. A obviní ich, že to oni zabili nevinného Ježiša. Pridá pritom, že rukami bezbožníkov, ale predsa je tam toto obvinenie. Napriek tomu nepríde k roztržke a urážaniu sa, nepríde tam k obvineniu niekoho ďalšieho – napr. Piláta. Tí ľudia položia otázku: „Čo máme robiť?“ A je to vnútorná otázka, nie na spoločný boj, ale na vlastnú zmenu. Je to obdivuhodné. Hlavne ak si uvedomíme, ako takéto reči k mase ľudí bežne prebiehajú: rečník najprv pochváli a vyzdvihne poslucháčov alebo vyjadrí, ako rozumie ich situácii; potom sa pomenujú problémy; potom na niekoho ukáže, kto je vinný za tieto problémy; potom mobilizuje, že pod jeho vedením a spolu všetko zmenia… Výsledkom je stmelenie skupiny poslucháčov a nepriateľstvo voči niekomu ďalšiemu. Preto je Petrova reč pre mňa pozoruhodná aj v dnešných časoch. Ale rozprávam to hlavne kvôli tej otázke. Ak si totiž budeme klásť otázku „Čo mám robiť?“ – ja, nie ostatní – bude to cesta k tomu, aby sa nám aj nezrozumiteľné biblické myšlienky stali zrozumiteľnými, aby nás viedli a držali.
Peter Cibira