5. 7. 2026 – sv. Cyrila a Metoda
Dnes si pripomíname a oslavujeme významných vierozvestov pre nás. Kto by nepoznal ich mená?! Predsa však títo významní ľudia nemali len úspechy. Tak to neraz v dejinách býva, že mnohí významní ľudia počas svojho života žili neuznaní, neraz v biede. Až po ich smrti sa ukáže ich význam. Niečo podobné môžeme vidieť aj na Cyrilovi a Metodovi.
Pripomeniem základné údaje, ktoré zväčša poznáte. Konštantín a jeho brat Metod boli významní diplomati u byzantského cisára. Diplomatickú dráhu však zanechali a prijali poslanie stať sa apoštolmi Veľkomoravskej ríše. Boli veľmi nadaní, jazykovo zdatní, pracovití. A mali pripravený vynikajúci plán – začať učiť nadaných mužov z významných rodín Veľkej Moravy. Ich misia na našom území bola krátka – trvala len 3 roky a 4 mesiace. Za taký čas neskončíme ani strednú školu. A ich misia sa skončila tým, že museli ísť do Ríma obhajovať slovanskú liturgiu. Podarilo sa im to, ale Konštantín ochorel a nevládal sa vrátiť. Vstúpil do kláštora a prijal rehoľné meno Cyril. Za krátky čas zomrel. Metod sa vrátil ako biskup a stal sa naším prvým arcibiskupom. Ale po jeho návrate už misia nemala takú politickú podporu. Narážala na nepriateľstvo. Ich misia sa totiž diala na pozadí mocenských zápasov. Naše knieža Rastislav síce žiadal misionárov, ktorí budú hovoriť v reči ľudu, ale súčasne sa tým chcel odtrhnúť od vplyvu Franskej ríše. Malo to politické pozadie.
Po Metodovej smrti jeho žiakov vyhnali z nášho územia. Dalo by sa povedať, že sa na Cyrila a Metoda takmer zabudlo. Ich spomienka sa udržiavala takmer len v kláštoroch. Zmenilo sa to v 18. storočí a potom v 19. storočí, keď sa s ich menami začalo spájať národné povedomie.
Je veľmi dobre, že sa spomienka na týchto ľudí oživila. Ale môžeme vidieť, že naozaj ich životy neboli pretkané len úspechmi.
My dnes nemôžeme napodobňovať ich život. Môžeme dúfať, že sa za nás prihovárajú, veď to boli veľmi prajní a dávajúci sa ľudia. Ale môžeme sa aj trochu inšpirovať.
Ako prvú inšpiráciu vidím práve to, že napriek všetkej mocenskej hre oni robili svoje – šírili kresťanstvo a vzdelanie. Inšpirácia pre nás to môže byť vtedy, keď sa nám bude zdať, že svet riadia mocní inak, ako by sme chceli. Neraz s tým nič nespravíme, ale nemalo by nás to odradiť od toho, aby sme šírili dobro okolo seba. Otázka neznie, kto riadi svet, ale čo robíme my.
Druhú inšpiráciu vidím v neúnavnom zápase, ktorý Cyril s Metodom viedli. Šírili kresťanstvo, teda myšlienku dobra, spravodlivosti, lásky, a narážali na neprestajné prekážky. Aj my sa niekedy môžeme pýtať, prečo je to tak, že kresťania by sa mali snažiť o šírenie dobra, ale pritom narážajú na prekážky a odpor. Prečo to svet nevie doceniť? Jeden francúzsky básnik napísal slová: „Víťazstvo bez boja? To sa predsa nesluší!“ A má pravdu. Svet nebude nikdy hotový a dokonalý. Vždy budú aj tie najlepšie myšlienky narážať na prekážky. Ale ten zápas netreba vzdať.