6. 11. 2022 – 32. nedeľa
Asi každý z nás bol v tomto týždni na nejakom cintoríne. Častý nápis na náhrobkoch znie: „Tu odpočíva…“ A máme to aj v modlitbách: „Nech odpočíva v pokoji!“ Možno si ani neuvedomujeme, že toto pomenovanie je staršie ako kresťanstvo na našom území. Pochádza z dôb, kedy si naši predkovia predstavovali, že mŕtvi žijú na druhom svete podobne ako tu, a nosili im dokonca potravu na ich hroby.
Z toho, že je to také staré vyjadrenie, môžeme vyvodiť niekoľko postrehov. Každá kultúra sa musela vyrovnať s otázkou smrti a toho, či je po nej niečo. Prevzatie tohto slovného spojenia znamená aj to, že nemáme inú možnosť, ako používať obrazný slovník; s mnohými predstavami minulosti či súčasnosti sa nemusíme stotožniť, ale spoločné pre väčšinu ľudstva zostáva akési tušenie, že život tu nie je na to, aby sme raz vydýchli.
Nielen každá kultúra sa stretala a vyrovnávala s otázkou smrti, ale musí tým prejsť každý človek. A nikdy to nie je úplne vyriešené. Ak sme takí silní veriaci, že nemáme problém s vierou v posmrtný život, predsa prídu chvíle, keď sa nanovo pýtame, či to tak je, alebo chvíle, keď sa znova pýtame na zmysel a význam všetkého… A ak je niekto neveriaci a život raz navždy pre neho končí smrťou, takmer s istotou platí to isté: prídu aj chvíle otázok o zmysle a význame všetkého.
Platí zásada, že od toho, ako vnímame význam smrti v živote, sa odvíja aj postoj k samotnému životu. Extrémne silný príklad sme mohli počuť v dnešnom 1. čítaní (2 Mach 7, 1-2. 9-14) – išlo o mučenie a popravu siedmich bratov, ktorí sa tak jednoznačne odvolávali na vieru vo vzkriesenie, že to zmenilo ich postoj k utrpeniu a smrti.
Nemusí však ísť o natoľko radikálne postoje, ale od toho, či je smrť úplný koniec a či nie, sa odvíja aj to, aké hodnoty sa dostávajú do nášho života.
V evanjeliu (Lk 20, 27-38) sme počuli, ako za Ježišom prišli saduceji a trochu sa posmievali z viery vo vzkriesenie. Saduceji boli vplyvnou a bohatou časťou izraelského národa tých čias. Nábožensky sa držali len piatich kníh Mojžišových. A preto tá ich irónia, pretože v týchto knihách sa s vierou vo vzkriesenie nepracuje.
Pre nás je dôležité: Biblia uchováva viaceré prístupy k smrti a k životu po nej. Nájdeme v nej chválu života: „Živý, len živý ťa môže chváliť, ako aj dnes…“. Tiež v nej nájdeme akési vedomie života po smrti, ktoré je však smutnou existenciou. A nájdeme v nej aj postoje z dnešného 1. čítania. A je dobre, že to všetko je v Biblii. S témou smrti a posmrtného života totiž nebudeme nikdy dostatočne hotoví ani my.
Saduceji prišli teda s otázkou o manželstve ženy so siedmimi mužmi. To bol ich pokus o iróniu či vtip, ale aj ich omyl. Predstavovali si totiž život po smrti ako pokračovanie tohto života. Ale tak to nemôže byť. Aj pri Ježišovom zmŕtvychvstaní je vidno, že predsa ide o premenu. To nie je to isté, ako žiť tu na zemi. To nie je predstava našich predkov, že mŕtvi potrebujú našu stravu.
Ježišova odpoveď smerovala práve sem. Aby si to tak jednoducho nepredstavovali. A smerovala k tomu, čo nazývame „dôvera v Boha“. K dôvere v Toho, ktorý nás povolal k životu – tiež nepredstaviteľne a nepochopiteľne, k dôvere, že sa k nám priznáva a prizná sa k nám aj v hodine smrti.
Skúsme si odniesť, že chceme podporiť a rozvíjať túto našu dôveru. Ona však nepatrí len hodine smrti, ale každému nášmu dňu a okamihu. Dôvera, že sme v Jeho rukách, že On nás vedie a nechce nám zle.
Peter Cibira