11. 2. 2024
Minule sme si spomenuli, že pri vstupe do kostola vzdávame úctu Ježišovi v svätostánku. Robíme to pokľaknutím, alebo dôstojným úkonom. Od tejto chvíle však už centrom liturgie nie je svätostánok, ale oltár, teda obetný stôl v strede svätyne. Pred ním si však nekľakáme. V prípade, že prechádzame pred ním, urobíme úklon hlavou.
V úvode sv. omše sa pri zazvonení všetci postavíme. Už aj jednoduché postavenie sa je úkon, ktorý niečo naznačuje. Je to symbol: ideme spolu, ideme spolu sláviť. Písmo nás na mnohých miestach vyzýva, aby sme boli ako vzpriamení ľudia, aby sme zodvihli hlavu. Pred Bohom máme byť ako jeho slobodné, vzpriamené (nie pyšné, ale vzpriamené) deti. Dobré je, ak sa pri vstupe spieva pieseň, ku ktorej sa môžu pridať všetci.
Každá sv. omša začína pripomenutím si našej hriešnosti. Niekedy to robíme slovami „moja vina, moja vina…“, inokedy môže byť tento úkon nahradený pokropením svätenou vodou, prípadne na Popolcovú stredu pomazaním popolom… Za zmienku stojí, že hrešíme nie len skutkami, slovami a myšlienkami, ale aj nič nerobením, teda zanedbaním dobrého.
Pripomenutie našich vín nemá byť poníženie sa. Je to skôr vyjadrenie toho, že ideme naozaj sláviť – a to nielen so svojimi dobrými stránkami, ale aj s tým, čo by sme najradšej skryli. Veríme totiž, že Boh nás prijíma bez podmienok. Aj s týmito skrytými odtieňmi našej osobnosti. Len tak sa dá čestne sláviť.