18. 2. 2024
Minule sme si pripomenuli, že počas sv. omše je centrom liturgie obetný stôl. Dnes si však všimnime, že vo svätyni máme aj druhý „stôl“. Je to ambóna, alebo kazateľnica. Je to preto, že sv. omša má dve základné časti: bohoslužba slova a bohoslužba obety. Práve pre bohoslužbu slova, teda pre prvú časť sv. omše je tu spomenutá kazateľnica.
Bohoslužba slova začína výzvou „Modlime sa“. Po tejto výzve kňaz zostáva chvíľu ticho. To je na to, aby si pripomenul, za čo sa modlí. Aký je úmysel jeho modlitby. To ticho je však ponuka pre všetkých – uvedomiť si, za čo sa ideme predovšetkým modliť.
Je to už druhý raz, čo sme sa v liturgii stretli s tichom. Prvý raz to bolo pri úkone kajúcnosti, keď sme si mali zrekapitulovať či pripomenúť svoju hriešnosť.
Ticho – aj keď sa v našich kostoloch používa pomerne málo – má v liturgii dôležité miesto. Dokonca dôležitejšie ako spev piesní. Spev nazývajú liturgisti „prestávkou v liturgii“ – počas neho kňaz robí iné úkony (ako nachystanie obetných darov či rozdávanie sv. prijímania…). Ale ticho je pre všetkých. Má viesť k väčšej koncentrácii našich myšlienok, hlbšiemu ponoreniu sa do seba, k načúvaniu srdcu, k načúvaniu pravde. Teda ticho v liturgiu nemá znamenať nedostatok slov, ale práve naopak – má viesť k hlbšej a osobnejšej modlitbe.
Po tomto tichu po výzve „Modlime sa“ zaznie úvodná modlitba a po nej prvé čítanie. Na tému prvého čítania spoločne odpovedáme refrénom žalmu. Žalm má tú istú tému ako 1. čítanie, je našou spoločnou odpoveďou naň. Preto je postavený tak, aby sme sa všetci mohli pridať k opakujúcej sa odpovedi na jednotlivé strofy žalmu.
Druhé čítanie (v nedeľnej liturgii) nemusí nutne súvisieť s témou prvého, ale prináša svoje vlastné myšlienky.
Nakoniec, po speve „Aleluja“ sa číta evanjelium. Stojíme pri ňom preto, aby sme ukázali svoju úctu k tomuto Božiemu slovu. V dejinách cirkvi panovalo presvedčenie, že už zbožné čítanie (či načúvanie) Božieho slova je proces, ktorý človeka očisťuje.
Po tomto všetkom nasleduje príhovor kňaza – kázeň či homília – v ktorom by sa mal snažiť trochu priblížiť, ako sa Božie slovo dotýka našich životov tu a teraz. Je to (má byť) podnet pre naše premýšľanie.
Ku koncu bohoslužby slova odpovedáme na všetko vypočuté spoločným vyznaním viery.
A po ňom nasledujú spoločné prosby veriacich. Je to časť liturgie, ktorá sa dá dopĺňať. V menších kresťanských spoločenstvách si prosby môžu spontánne hovoriť samotní prítomní.