5. 7. 2023 – sv. Cyril a Metod
Ak dnes budete počúvať štátny rozhlas či pozerať štátnu televíziu, skoro z istotou započujete aj slovné spojenia ako cyrilo-metodská tradícia, cyrilo-metodské hodnoty či hodnoty cyrilo-metodskej tradície. Ja som také započul včera. A vieme, že sa náš štát k tomuto hlási priamo v Ústave Slovenskej republiky.
Čo to však je cyrilo-metodská tradícia či hodnoty cyrilo-metodskej tradície? Čo tým vlastne myslíme? Tie otázky sú zaujímavé hlavne preto, že misiu solúnskych bratov Konštantína a Metoda môžeme označiť za krátku, veľmi náročnú a nakoniec neúspešnú.
Misia bola krátka, pretože trvala len 3 roky a 4 mesiace. Štúdium na gymnáziu je dlhšie. Za tento čas sa solúnski bratia pokúsili pracovať veľmi systematicky. Založili v podstate prvú vysokú školu na našom území, teda pozvali nadaných mladíkov z významnejších rodín, aby ich učili a aby oni potom učili ďalej. Zaviedli slovanskú liturgiu, čo bolo veľmi výnimočné. Dovtedy sa používala pri liturgii len hebrejčina, gréčtina a latinčina. Pokúsili sa zaviesť systém a právo do spravovania misijného územia.
Napriek tomu, že solúnski bratia boli výnimočne nadaní ľudia, napriek ich usilovnej práci a napriek ich pozvaniu od nášho kniežaťa Rastislava – teda politickému krytiu celej misie – mali veľké problémy a vplyvných nepriateľov. Ich misia bola skutočne na politickom pozadí. Rastislavovi nešlo celkom o pokresťančenie svojich kmeňov. Kresťanstvo tu už bolo. Išlo mu o vymanenie sa z politického vplyvu Franskej ríše, teda Západu. Preto sa so svojou žiadosťou o misionárov obrátil do Byzancie. Teda na Východ. Pre našich misionárov to však znamenalo výrazný nesúhlas s ich dielom a rôzne udania. Kvôli tomu museli počas tej krátkej misie ísť do Ríma a obhajovať svoje dielo. Zvládli to. Keď sa však z Ríma vrátil už len Metod, pretože Konštantín už nevládal a utiahol sa do kláštora, zdá sa, že vplyv nášho prvého arcibiskupa už nebol veľmi výrazný. Zdá sa, že politické krytie jeho misie bolo ešte slabšie. Jeho činnosť po návrate evokuje už len prácu pre svoj okruh nasledovníkov. Možno i preto do dnešného dňa nevieme, kde je vlastne náš prvý arcibiskup pochovaný. Pre toto všetko môžeme hovoriť, že to bola veľmi náročná misia s veľkými prekážkami.
Po smrti arcibiskupa Metoda boli jeho žiaci z nášho územia vyhnaní. Hlaholika – písmo, ktoré pre zachytenie našej reči vytvoril Konštantín – sa prestala používať. Po relatívne krátkom čase pápež opäť zrušil používanie staroslovienčiny pri liturgii. Preto môžeme povedať, že ich misia bola vlastne neúspešná.
A preto kladiem otázku, o aké cyrilo-metodské hodnoty vlastne ide.
Napriek krátkosti, ťažkostiam a konečnej neúspešnosti tejto misie môžeme zbadať niekoľko pozoruhodných momentov. Konštantín a Metod skutočne prispeli k tomu, že sme sa mohli považovať za kultúrny národ. Ukázali, že naša reč sa dá zachytiť do písmen. Ale ešte viac, že sme schopní tie písmená používať, učiť sa, zapisovať myslenie. To určite nie je málo. A napriek tomu, že ich písmo sa neujalo, celé to vyznieva ako svetielko v našich dejinách.
Ich cieľom však nebolo v prvom rade pozdvihnutie kultúrnosti. Boli to misionári, hlásatelia kresťanstva. A ich pokus, aby sa tu zrozumiteľne spievalo Bohu na slávu, aby tomu rozumeli bežní ľudia, to je tiež geniálny nápad. Chceli liturgiu urobiť zrozumiteľnou a blízkou pre ľudí. Chceli, aby ľudia chápali, čo hovoria a ako chvália Boha.
Je to akoby zázrak dejín, že úcta k sv. Cyrilovi a Metodovi sa udržala napriek krátkosti, ťažkostiam a neúspechu ich misie. Pravdepodobne za tým stojí i to, že v liturgii – aj keď sa vrátila k latinčine – zostali ľudové prvky. Napríklad v podobe spevu. Ale asi aj to malé svetielko v našich dejinách – kde nás niekto pokladal na schopných kultúrnosti, porozumenia, čítania a písania – asi aj táto spomienka zostala v mysliach našich predkov.
Spomienku na sv. Cyrila a Metoda nevedeli vymazať ani v minulom režime. Cyrila s Metodom vtedy označovali ako kultúrnych dejateľov, slávnosti na Velehrade nazývali Mierovými slávnosťami, ale vymazať či preskočiť ich význam nedokázali. Pri Mierových slávnostiach v roku 1985 ľudia vypískali vtedajšieho ministra kultúry. Kričali „svätí, svätí“ – to bola reakcia na vyslovovanie mien Cyrila a Metoda bez tohto prívlastku. Ľudia skandovali „vieru, vieru“ – to bola reakcia na jednostranné spomínanie kultúrneho prínosu solúnskych bratov. Ľudia si teda spontánne spojili ich misiu so svätosťou týchto ľudí a s vierou. Ktosi povedal, že spomínaná púť či Mierová slávnosť, bola ako umieračik zvoniaci režimu. A vieme, že ten režim skutočne po ďalších 4 rokoch skolaboval.
Ja by som želal posolstvu sv. Cyrila a Metoda, aby ich oslava – či už na Velehrade, v Nitre, ale aj tu v našom chráme, bola vždy znovu nie umieračikom, ale budíčkom. Aby nás prebúdzala k tým hodnotám, ktoré sa cez solúnskych bratov zablysli v našej histórii: ku kultúrnosti a ku vždy väčšiemu porozumeniu svojej viere. V časoch Konštantína a Metoda bolo ku kultúrnosti potrebné čítať a písať. Dnes by sme viacerým autorom článkov či komentátorov na sociálnych sieťach odkázali: Radšej nepíš! A to práve z toho dôvodu, že ich textom chýba práve spomínaná kultúrnosť. A nám veriacim naozaj treba hlbšie porozumenie viere. Som presvedčený, že jeden z vážnych dôvodov, prečo ľudia odchádzajú z kostolov a strácajú vieru, jeden z dôvodov, prečo je také ťažké odovzdať ju mladej generácii, je, že odovzdávame zvyky a prípadne svoje presvedčenie, ale nie schopnosť porozumieť.
Čo sú teda tie hodnoty cyrilo-metodskej tradície? Z môjho pohľadu hlavne kultúrnosť a porozumenie tomu, čo veríme. Skúšajme sa k tomu vracať.