11. 12. 2022 – 3. adventná nedeľa
Počas predvianočných návštev u našich seniorov som si vypočul: „Ja viem, idú Vianoce, mala by som sa tešiť, ale…“ Za tým „ale“ nasledoval výpočet všetkých diagnóz a starostí. Nebolo to sťažovanie sa. Pani to hovorila aj s humorom a nadhľadom. Má takú povahu.
Uvedomil som si, že je to situácia mnohých z nás. A to nielen ohľadom Vianoc. Človek si predstavuje i to, čo by mal cítiť, a robí si výčitky, že to necíti. Predstavuje si, čo a ako by malo byť… A ono to býva inak.
Dnes sme v evanjeliu (Mt 11, 2-11) počúvali o istom druhu sklamania Jána Krstiteľa. Sklamaný bol z Ježiša.
Trochu zhrniem to, čo poznáme. Ján a Ježiš boli príbuzní. Ján bol zvláštny – vyrastal takmer bez ľudí. Ale mal veľký dar – keď prehovoril, vedel osloviť davy. A priviesť ich k pokániu. O Ježišovi sa vyslovil, že mu nie je hoden ani niesť sandále. To bola práca otroka – keď sa pán vyzul, otrok za ním nosil jeho topánky. Ján si pripadal nehodný aj takejto úlohy voči Ježišovi. Keď sa Ježiš prišiel dať od neho pokrstiť, Ján protestoval – že Ježiš to predsa nepotrebuje. Svojim učeníkom ukázal na Ježiša, že je to „Baránok Boží“, teda prichádzajúci Mesiáš. Takýto veľký bol Ježiš v Jánových očiach.
Ján vedel osloviť davy, ale jeho reč bola prísna, tvrdá. Dokonca nevyberaná – vedel ľuďom povedať aj to, že sú „vreteničie plemeno“. Jeho hlavný apel na ľudí znel, aby sa kajali a možno im Boh dopustí. Ak pokánie nebudú robiť, bude zle. Keď Jána uväznili a on dostával správy do väzenia, ako si počína Ježiš, ten jeho favorit na mesiáša, zrazu bol prekvapený. Ježiš nešiel jeho tvrdou cestou. Hoci aj Ježiš hovoril, aby ľudia robili pokánie, nebol to jediný apel. A určite nie natoľko spojený so strachom, ako v ohlasovaní Jánovom. Okolo Ježiša sa šírila radosť – keby to tak nebolo, tak by sa mu hriešnici vyhýbali, a nie s ním sedávali… Ježiš uzdravoval prostredie okolo seba – aj fyzicky, aj duchovne. A hovoril o milosrdnom Bohu. Jeho výzva k pokániu bola skôr pozvaním, prijatím Božej lásky. Odtiaľto pramenilo Jánovo sklamanie z Ježiša.
Sklamania sú súčasťou nášho života. Aj zo svojho tela – keď nás prekvapí choroba, aj zo svojich pocitov, aj zo spoločnosti, aj zo svojich detí, aj z najbližších… Niekedy i z Boha, pretože si ho predstavujeme po svojom, a on taký nemusí byť.
Všimnime si však, ako Ján reaguje vo svojom sklamaní. Jeho reakciu by som chcel podčiarknuť. Ján sa pýta! Pýta sa, či sme čakali práve na Ježiša. Neodsudzuje Ježiša, že to všetko robí zle. Neodkazuje mu, aby to robil inak, aby to robil tak ako on… On sa pýta!
Tam, kde sa človek pýta, tam je ešte otvorený pre vnímanie, pre myslenie… Tam nie sú zabuchnuté dvere.
Zdravá viera by nás k takejto otvorenosti mala viesť. Veď o Bohu môžeme povedať len tak málo, že to nikdy nebude stačiť. A aj to, čo povieme, musíme stále korigovať. Už toto je dôvod na otvorenosť, na otázky. Zdravá viera vie, že ani naše myslenie, všetky naše súdy, nie sú predsa Bohom. A to platí aj o všetkých ideológiách – či svetských, či náboženských.
Dobré je, ak sa vo všetkých situáciách, ktoré sa líšia od našich predstáv, vieme pýtať, čo nám tým chce Boh povedať. Čo nás chce naučiť. A keď vieme zachytiť Jeho prítomnosť. Keď vieme nájsť to, čo prináša skutočnú radosť, keď vieme vnímať skutočnosti, za ktoré je dobré byť vďačný.
Peter Cibira