17. 9. 2023 – 24. nedeľa v cezročnom období
Na hodinách náboženstva sa prvákov snažím okrem iného naučiť Otčenáš. Ale nielen recitovať ho, ale aby aspoň trochu aj chápali, čo v tých slovách hovoríme. Raz, keď sme preberali slová „odpusť, ako i my odpúšťame“, sa ozval jeden prváčik. Nemal chuť odpúšťať. Jeho mamina ho učí, že ak mu niekto ublíži, má zaťať päsť a udrieť toho druhého do nosa. Z toho sa rodí celkom zaujímavá otázka: Je odpúšťať prirodzené? A ak áno, nakoľko a kedy? A je to riešenie? Ak začneme nad tým premýšľať, rýchlo prídeme k tomu, že odpovede nie sú jednoduché.
Skúsenosť ukazuje, že tam, kde zúrila vojna, je odpúšťanie životne dôležité. Ak sme totiž na mieste, kde sa dá predpokladať, že každý niekomu ublížil, a nebolo by tam snahy o odpustenie, znamenalo by to nezastaviteľný kolotoč násilia a ubližovania. Iná situácia sa ukazuje tam, kde sa spoločnosť pokúsi urobiť akúsi hrubú čiaru za minulosťou. Zisťujeme, že to nie je jednoduché. Ak chce spoločnosť na všetko zabudnúť bez pomenovania či potrestania vinníkov, stále sa budú vracať otázky typu: Ako je možné, že ten človek toľko toho napáchal a nič sa mu nestalo? Ako je možné, že ho pustíme do funkcií podobných tomu, ako keď robil zlo?…
Našťastie nežijeme v priestore, kde by sa bežne zabíjalo a bojovalo. Ale aj tak sa dá život dosť znepríjemniť. Či už je to neúprimnosťou, malými či väčšími klamstvami, podvodmi, zlobou, sebectvom, neúctou… A ono to zostáva medzi nami. Otázka je teda, čo s tým, čo je uzdravujúce. Čo nás uchráni od toho, aby sme stále nemuseli mať v sebe hnev alebo aby sme sa nemuseli báť pomsty.
Čo nám hovorí dnešné Ježišovo podobenstvo? (Mt, 18, 21-35) Všimnime si, že Ježiš v podobenstve nehovorí o vine, ale o dlhu. Malá, ale podstatná zmena. Dlžník nemusí byť vinný. Len si požičal. A dlh sa dá splácať aj postupne, alebo ho môže niekto odpustiť. Akoby nás chcel Ježiš upozorniť a nasmerovať na to, že sme všetci dlžníci. Nie vinní, ale dlžníci. Dostali sme bez svojich zásluh veľa. Dlžíme životnému prostrediu, neraz spoločnosti, neraz blízkym ľuďom. A veriaci ľudia k tomu pridávajú, že sme dlžníci voči Bohu. Od neho dostávame.
My máme v Otčenáši „odpusť nám naše viny“. Ak poznáte staroslovenský Otčenáš, tak viete, že je tam „dolgy“, teda dlhy. Rovnako v latinčine je dlhy.
Nasmerovanie na to, že sme všetci dlžníkmi, nám môže byť zdrojom sily k odpúšťaniu a chápaniu iných. Mení to postoj.
Ak Ježiš dnes Petrovi povedal, že je potrebné odpustiť 77-krát, netreba to brať ako tabuľkovú úlohu. Nie je to celkom príkaz, ani numerické odporúčanie. Vnímam to skôr ako výzvu k poctivému premýšľaniu nad odpúšťaním, ktoré nebude len únikom od konfliktov, ale bude naozaj uzdravujúce. Pre nás i pre okolie. Je to výzva k modlitbe, aby sme dostali dosť svetla a múdrosti, ako a kedy odpúšťať. A aj dosť sily.