19. 3. 2023 – 4. pôstna nedeľa
„Čo si slepý?“ – takúto otázku som najčastejšie a s najväčším emocionálnym zafarbením počul od vodičov, keď niekto niekoho obmedzil či ohrozil. Ale tiež som ju počul pri ľuďoch, ktorí niečo hľadali a opakovane pozerali na miesto, kde hľadaná vec bola. Ale nevideli ju. A počul som ju opakovane aj pri nemateriálnych záležitostiach: „Čo si slepý, nevidíš, čo všetko mama pre teba robí?“ Alebo: „Čo si slepý, nevidíš, že ťa miluje?“
Musíme si priznať, že v takomto duchu sme všetci slepí. Každý šofér má skúsenosť, že to auto, stĺpik či chodca nevidel a zbadal ho až na poslednú chvíľu. Každý má skúsenosť, že sme niečo opakovane hľadali a pozerali sme na dané miesto, kde vec ležala, ale nevideli sme ju. A máme aj skúsenosť, že až keď niekoho stratíme, tak si uvedomíme, ako nás mal rád. V takomto duchu nie je hanba priznať si, že bývame a sme aj slepí. Hanbou by bolo, keby to bola naša výhovorka, keby nás to neviedlo k snahe niečo s tým urobiť.
Dnes sme počuli evanjelium o slepcovi (Jn 9, 1-41). Je to jeden z textov, ktoré používala prvotná cirkev pri príprave na krst dospelých. Samotné fyzické uzdravenie je v ňom len na niekoľkých riadkoch. Dôležitejšie sú tie dialógy.
Počuli sme nielen o slepcovi, ale vlastne o viacerých skupinách slepcov.
Prví sú apoštoli. Tri roky počúvali Ježiša a museli vedieť, že jedna z jeho dôležitých tém je, že Boh nie je trestajúci sudca. Že za hriech nemusí prísť trest. A už vôbec nie za hriech minulých generácií. Ale aj napriek tomu, že to mali vedieť, keď vidia slepca, tak sa pýtajú, kto zhrešil. Boli slepí či hluchí voči tomu, čo im Ježiš hovoril.
Slepí boli aj susedia a tí, čo slepca videli žobrať. Ani neviem celkom vysvetliť ako je možné, že ho po uzdravení nepoznali. Nevšímali si ho dostatočne?
Za slepých môžeme označiť aj rodičov postihnutého. Tu je však vysvetlenie jasné: boli oslepení strachom.
A slepí boli aj farizeji. Aspoň časť z nich. Práve k nim smeruje toto rozprávanie. A skutočne vyznievajú zle: ich slepota je spôsobená tým, že si vlastné vysvetlenia zamenili za pravdu. Interpretáciu za fakt. Napr. s istotou označil Ježiša za hriešnika. Odkiaľ to vzali? Aké dôkazy mohli ponúknuť? Podobne sa vyjadrili aj o uzdravenom slepcovi: „Celý si sa v hriechoch narodil!“ Kde vzali podklady na takéto tvrdenie, ktoré vyslovujú s istotou?
Zastavme sa tu. My všetci, teda my ľudia, potrebujeme ku svojmu mysleniu interpretácie. Len veľmi zriedka hovoríme o holých a jasných faktoch. Pridávame svoju emóciu ku faktom a svoj uhol pohľadu. Teda o svoju interpretáciu. A asi ani veľmi nemôžeme inak. Ale je dobré si pripomínať, že naša pravda nemusí byť objektívnou pravdou. Je dobré rozlišovať medzi holým faktom a tým, čo si o tom myslíme my.
V porovnaní so spomínanými farizejmi vyznieva uzdravený slepec veľmi dobre. Opakovane sa drží faktov: bol som slepý a teraz vidím. Aj on pridal svoju interpretáciu, že totiž Boh vypočuje len spravodlivých. Ale nie je to zmiešanie faktov a interpretácie.
Podstatou celého rozprávania je však posun u uzdraveného: od fyzického uzdravenia až po vyznanie, že verí v Syna človeka. Bolo potrebné, aby si s Ježišom vyjasnili, čo sa tým myslí. Ale podstatou je tento posun.
Pre nás to môže byť pripomienka, že je potrebné v živote vidieť. A vidieť všetko, čo dostávame – napriek všetkým ťažkostiam a stratám. K čomu nás také videnie privádza? K akej výpovedi? V čo napokon veríme? Ak nás obdarovania privedú k Darcovi, je to dobré. Také vedomie je blízke tomu, čo vyznal uzdravený slepec.
A všimnime si ešte, že celé toto evanjelium – napriek všetkým nepochopeniam, napriek blízkemu Ježišovmu koncu – dýcha slobodou, nadhľadom a radosťou. Kiežby sme to mali aj v ťažkých situáciách a stretoch s ľudskou slepotou.
Peter Cibira