22. 10. 2023 – 29. nedeľa v cezročnom období
Zachytil som v rozhlase prieskum v slovenskej populácii, ktorý priniesol hrozivé výsledky. Podľa neho ¾ Slovákov žijú tak, že od výplaty k výplate všetko minú, alebo dokonca musia siahnuť na svoje úspory. Keď tento prieskum prezentovali, hneď začali hovoriť o tom, že treba zvýšiť finančnú gramotnosť obyvateľstva.[1] Teda urobiť niečo preto, aby sme lepšie hospodárili, múdrejšie nakupovali… Iste, na zlej situácii sa dá neraz niečo zmeniť naším postojom a našou „gramotnosťou“. Asi je zbytočné, ak človek s vážnou rečovou poruchou bude nariekať, že ho nechcú prijať za moderátora rozhlasu. Alebo nízky človek nad tým, že nie je úspešný v skoku do výšky. Ale okrem toho je veľa toho, čo objektívne pociťujeme ako zlé. Vždy to tak bolo a asi aj bude. Nežijeme v ideálnom svete.
Aj v evanjeliu predostreli Ježišovi ťažkosť vtedajšej doby. Nešlo im však o jej riešenie, ale o skúšanie Ježiša.
Čo bolo na daniach pre cisára zlé? Tak ako pri všetkých daniach a poplatkoch už to, že ich museli platiť. Hnevá nás však ešte viac, ak máme pocit, že platíme oveľa viac, ako dostávame. A taký pocit Izraeliti mohli mať. Ich dane totiž nekončili v ich národnej pokladnici, ale v pokladnici okupantov. A to vie nahnevať. A môžeme k tomu pridať, že už samotné rímske mince boli pre Izraelitov pohoršením. Bol na nich vyobrazený cisár ako božstvo. Izraeliti, ako vieme, nesmeli zobrazovať ani človeka, nieto skúšať vyobraziť Boha. A už vôbec nie robiť z človeka božstvo.
Nie je ťažké domyslieť si, na čom chceli Ježiša nachytať. Ak by začal hromžiť, že takéto dane naozaj netreba platiť, bol by buričom. Ale ak by povedal, že na daniach Rímu nie je nič zlé, aký by to bol Mesiáš? Môže byť Mesiášom niekto, koho by nezaujímala situácia jeho ľudu?
Ježišova odpoveď „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“ zaujala už mnohých. Vidia v nej aj diplomatickú šikovnosť, aj istú dávku humoru a nadhľadu. Ale ako tomu dobre porozumieť, aby to nebolo lacné burcovanie proti niečomu a ani lacné mávnutie rukou nad problémom?
Včera som sa stretol z kolegom, ktorí pôsobí v Čechách. Nemal ľahkú životnú cestu, prežil veľa ťažkostí. A pôsobiť na českom vidieku tiež nie je ľahké. V pracovné dni sa prihovára 8 ľuďom. Ale išla z neho spokojnosť, iskra a akési hlboké vnútorné zakorenenie. Okrem iného spomenul, čo pre neho znamená viera. Pomenoval to, že je to prijatie a inšpirácia.[2] Toto on prežíva ako vzťah k Bohu. Ale rovnako sa snaží, aby jeho farníci toto cítili na úplne ľudskej úrovni – prijatie od neho i od ostatných a inšpiráciu z kresťanstva.
Práve tieto dve slová – prijatie a inšpirácia – mi pomáhajú pri vysvetľovaní spomenutej Ježišovej odpovede. Aj keď Ježiš vie, že sa rozpráva s pokrytcami, predsa akceptuje a viac nerozvádza, že tú nenávidenú mincu majú pri sebe. Teda ju používajú. Tak to je v živote, že človek v ťažkostiach hľadá ako prežiť. A niekedy nevieme nájsť čisté, ideálne a dokonalé cesty. A nemáme silu byť hrdinami. Ja vnímam v Ježišovej odpovedi takúto akceptáciu či prijatie. Ale je tam aj inšpirácia. Tú vidím v druhej časti: Dať Bohu, čo je Božie. Čo však môžeme dať Bohu, čo by nebolo Jeho? Čo mu môžeme dať bez toho, že by sme to najprv od Neho dostali? Svet i dejiny sú Jeho a majú byť Jeho. Ježiš akoby nám svojou výpoveďou prízvukoval, že napriek všetkým ťažkostiam sme súčasťou niečoho väčšieho, že sme súčasťou svätyne a tá svätyňa je aj v nás.
Život naozaj nie je a nebýva ideálny. Napriek tomu sa nechceme utopiť v náreku. Chceme si uchovať aj istú vnútornú slobodu a spolupatričnosť.
[1] Slovenský rozhlas, Rádiožurnál o 7ej, 22. 10. 2023
[2] Karol Lovaš