23. 10. 2022 – 30. nedeľa v cezročnom období
Moja generácia a tí starší si pamätáme časy, keď začínali mobilné telefóny. Reklama jedného z operátorov, ktorá sa neprestajne opakovala, znela: „Aby ľudia spolu hovorili!“ To je cieľ telefónov – hovoriť a komunikovať. Ale tí, ktorí máte moderné telefóny, viete, že sa moderný telefón dá použiť aj na množstvo iných vecí. Dá sa napr. použiť ako zrkadlo – stačí, aby sme si nastavili selfie, a žena sa môže pred ním líčiť, muž si môže skontrolovať účes – ak má vlasy. Môžeme sa ním tiež odfotiť pri historickej pamiatke, ktorú sme navštívili, alebo v cieli svojho turistického snaženia sa. A potom sa tým môžeme aj prezentovať – ak niekomu ukážeme svoje fotky či videá.
Presne k tomuto sa dá prirovnať modlitba. Ide o rozprávanie, komunikáciu. Nie medzi ľuďmi, ale medzi človekom a Bohom. Je to vyrozprávanie sa duše o tom, čo páli, čo ťaží, ale aj čo teší a za čím túži. Je to možnosť pre dušu, aby rozprávala. Ale – modlitba je, môže a má byť aj akýmsi zrkadlom, sebavnímaním. A môže sa stať aj sebaprezentáciou. To posledné sa stalo aj farizejovi z dnešného evanjelia. Ale ešte sa k tomu dostaneme.
Podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi v chráme môžeme právom označiť ako rozprávanie o nás. O ľuďoch, ktorí chodia do kostola. I o nás, ktorí sme tu dnes. Ale aj o ľuďoch, ktorí tu nie sú – kvôli nám. Asi každá komunita má aj takých, ktorí nevedia pri sebe byť. Tak je to aj s kostolmi. Vždy existuje skupina ľudí, ktorí hovoria, že nemôžu chodiť do kostola, keď tam vidia tých, ktorí tam chodia. Niekedy je to len veľmi lacná výhovorka. Ale niekedy im aj rozumieme – pretože je medzi nami veľa zranení, nedoriešených problémov… Rozumieme tomu, že nie je jednoduché byť v jednom priestore s človekom, ktorý nám ublížil, ktorý zničil naše dobré meno, ktorý nás ponižuje, ktorý… Niekedy si až nepochopiteľne nesieme zranenia a predsudky z dávnej minulosti, ktoré prenášame ďalej na generácie detí. O to viac si vážim všetkých vás, ktorí napriek tomuto v kostole ste. Nemusíme si byť úplne blízki, nemusíme cítiť radosť, že niekoho vidíme. Ale ak vieme uniesť aj zranenia v našich vzťahoch, určite to nie je zlé. Vážim si to a ďakujem, že sem chodíte.
Patrí to asi k základnej psychologickej výbave človeka, že sme takmer všetci presvedčení, že robíme dobre. Dokonca aj keď človek urobí drastický čin, skoro s istotou môžeme predpokladať, že si ho ospravedlňuje ako dobrý. Aspoň z istého uhlu pohľadu. Kde sa potom však berie toľko zla a zranení medzi ľuďmi, ak sa vlastne všetci snažíme robiť dobro? Ak sme presvedčení a utvrdzujeme sa, že chceme predsa len dobro, potom skoro zákonite musíme zdvihnúť prst a ukázať na niekoho: „To oni!“ „Oni“ robia a rozsievajú zlo. Lenže to je začarovaný kruh bez konca. Ak my na niekoho ukazujeme, iní ukazujú na nás. A každý zostávame vo svojom presvedčení o vlastných dobrých motívoch a zlých cudzích činoch.
Farizej z dnešného evanjelia bol tiež presvedčený, že je dobrý. Modlil sa v tomto duchu. A jeho modlitba bola sebaprezentáciou tejto vlastnej dokonalosti.
My žijeme v dobe sebaprezentácií. Jedným z príkladov sú naši politici. Som presvedčený, že keby politici menej podliehali pokušeniu sebaprezentácie a viac by hľadali dobré riešenia problémov, bolo by to u nás inak. Ďalším príkladom sú ľudia, ktorí pri stretnutí s vami nepotrebujú počúvať, ale potrebujú odprezentovať seba a svoje názory. Bez ohľadu na to, či je to vhodné, či máte na to chuť, alebo či sú tie názory naozaj správne.
Farizej z dnešného podobenstva síce ďakoval Bohu, ale centrom všetkého bol on a jeho výkony. On a jeho bezhriešnosť. Jeho modlitba je príkladom postoja, v ktorom človek vidí seba ako dobrého a iných ako zlých. Farizej je v spomenutom začarovanom kruhu.
Naopak mýtnik ten kruh preťal. Preťal ho svojou prosbou o milosrdenstvo. Aj on má v centre seba – svoju biedu. Ale má tam aj Boha. Vníma Božiu veľkosť, svoju nedokonalosť popri nej a potrebu pomoci či zmilovania. Možno to tiež nebol zlý človek. Aj keď sa predpokladalo, že mýtnici sú hriešnici, s najväčšou pravdepodobnosťou aj on používal ospravedlnenie seba samého, že sa predsa snaží neubližovať, že keby bol iný na jeho mieste, bolo by to ešte horšie… Ale v modlitbe dokázal vidieť svoju biedu.
Farizej a mýtnik predstavujú dve cesty. Farizejova cesta by sa dala nazvať duchovnosť (spiritualita) zhora. Takáto duchovnosť je charakterizovaná tým, čo často počúvame aj v kostoloch: máš byť takýto, máš zachovať to a ono, musíš sa snažiť… Mať ideály a výzvy nie je zlé. Pre mladého človeka, ale nielen pre neho, je veľmi dôležité, aby mal vysoko nastavené ideály a aby sa naozaj snažil ich dosiahnuť. Len sa to nedá vždy a často nie bez toho, aby sme na iných nepozerali cez prsty. Cesta mýtnika je duchovnosť (spiritualita) zdola. To je uvedomenie si svojich zranení, slabostí, vášní aj hriechov. Je to ako dotýkať sa týchto boľavých miest svojho „ja“. Aj tých miest, s ktorými si nevieme dať rady. Ale paradoxne práve tam sa môže ukázať, že Boh je nám zrazu bližší. Že nás premieňa a vedie.
Farizej a mýtnik museli do chrámu ísť do kopca. Museli vystupovať. Ale dnešné podobenstvo nám pripomína, že k Bohu sa nielen vystupuje, ale niekedy sa k Bohu zostupuje! A môže to byť veľmi dôležité zostupovanie. Objavujeme v ňom pravdu o sebe aj Božiu blízkosť.
Ak to otočím opäť na otázku, akí sme my ľudia v kostole, tak z toho vyplýva, že určite nie ideálni. Ideálny človek totiž neexistuje. Iba ak vo svojich vlastných očiach. Kto tu má teda byť? Spoločenstvo ľudí v kostole by mala charakterizovať predovšetkým poctivá snaha o pravé pokánie. Mali by to byť ľudia, ktorí sú si vedomí aj svojej slabosti, ale chcú čo najpoctivejšie načúvať aj volaniu po zmene života. Aj keď nebýva jednoduché.
Skúsme si odniesť, že k Bohu sa nielen stúpa hore, ale aj zostupuje dole.
Peter Cibira