23. 7. 2023 – 16. nedeľa
Dobro a zlo. To je odveká téma. Hlavne v podobe otázky: Odkiaľ a prečo je tu zlo? Tú otázku riešia náboženstvá aj naša Biblia, riešia ju teológovia, filozofii, ale svoje by nám povedali aj psychiatri a psychológovia. Dostatočné odpovede nám však nikto nedá. Zväčša musíme riešiť inú otázku: Ako reagovať na zlo? Ako ho zastaviť? Ako sa mu vyhnúť či postaviť? Ani na tieto akútne otázky nebývajú ľahké odpovede.
História nás učí, že pri reakcii na zlo je dobré vyhnúť sa rýchlym a radikálnym riešeniam. Všetky tie revolúcie vyvolajú inkvizície a potom kontrarevolúcie a ďalšie inkvizície. To preto, že každá skupina ľudí vidí inak otázku dobra a zla. A tak poučenie z histórie je, že keby sme chceli dosiahnuť akokoľvek dobrý cieľ zlými prostriedkami, nebude to dobré.
Reakciu na zlo rieši dnešné prvé podobenstvo (Mt 13, 24-43). Ak však zoberieme do úvahy všetky tri podobenstvá – teda o kúkoli v poli, o horčičnom zrniečku a o kvase do cesta – dostaneme spoločnú výpoveď: Božie kráľovstvo je predovšetkým trpezlivosť, trpezlivosť a trpezlivosť s týmto svetom.
Vrátim sa však k prvému podobenstvu. So slovom „kúkoľ“ sa nestretávam v bežnom živote. Ja to slovo poznám len z Biblie. To, čo spomínal Ježiš, je rastlina s názvom „mätonoh mámivý“. Pôvod mätonohu je v krajinách okolo Stredozemného mora, ale rastie vraj aj v našich Karpatoch. Už samotný názov naznačuje, čo rastlina spôsobuje. A okrem mätenia nôh pri dlhodobom užívaní spôsobí otravu pečene. Spočiatku sa veľmi podobá pšenici, potom sa dá ľahko rozlíšiť. Bol to vlastne akýsi teroristický nástroj v staroveku – na otrávenie nepriateľa. To všetko však je len na okraj. Podstatnejšie je, že spomínané podobenstvo je o prístupe ku zlu uprostred života.
Každému je jasné, že toto Ježišovo podobenstvo nie je návod pre poľnohospodárov a záhradkárov, že netreba trhať burinu. Iste, sú teórie, že burina v záhrade je vlastne udržiavateľ vlahy. Ale ak je väčšia ako rajčiny, určite je jasné, že niečo nie je v poriadku a treba ju vytrhať.
Toto podobenstvo však nie je ani návodom pre spoločnosť – teda že treba nechať všetko zlo medzi ľuďmi tak. Sudcov, policajtov potrebujeme. A musia byť aj poznámky v škole či rodičovské napomenutia detí. Inak by zlo skutočne prerástlo všetkým cez hlavu.
Načo teda toto podobenstvo je? Som presvedčený, že ponúka veľmi cenný impulz k nasmerovaniu života. A to prvé, čo si môžeme povedať, je, že toto podobenstvo nám pripomína, že cieľ nášho života nie je „trhať burinu“, teda vykoreniť všetko zlo. Je celkom prirodzené, že človek je citlivejší na negatívne informácie. Je to kvôli tomu, aby sme prežili. Človek musí byť opatrný, a preto je potrebná citlivosť na všetko, čo ho môže ohroziť. Ale nie je to náš cieľ života. Nietzsche, veľký kritik kresťanstva, má jedno prirovnanie. Hovorí, že ak niekto dlho pozerá do priepasti, nakoniec priepasť bude pozerať na neho. A je to cenný postreh a varovanie. My musíme vidieť to, čo nás ohrozuje a čo je zlé. Ale pozerať len na to znamená riskovať, že sa to zlo dostane do nás samých. Že nás bude premieňať.
A tu je cenné poučenie z dnešného podobenstva. Sme tu hlavne nato, aby sme boli „dobrou pšenicou“. Teda nielen pozerať na zlo, ale dať si pozor, čo z nás vyrastá. Čo my prinášame do života.
Veľmi jednoducho by sa celé podobenstvo dalo vložiť do vety: Burina nezvíťazí, pokiaľ sa staráme o to, aby sme boli dobrou pšenicou. Teda že zlo nezvíťazí, pokiaľ sa staráme o to, aby sme sami prinášali dobré ovocie.
Mohli by sme namietať, že je to len viera. Nemáme žiadne dôkazy toho, že „burina“ nezvíťazí. A je to tak. Je to vecou viery. Je to výrok, ktorý nás chce nastaviť na istý postoj, o ktorý sa dá oprieť, ale ktorý sa nedá dokázať. Snáď sa môžeme odvolať na krehkú skúsenosť, že napriek všetkým chybám a zlobe ľudstva, predsa tu ešte sme a veľa dobrého sme aj urobili. Áno, to je indícia potvrdzujúca predchádzajúci výrok, ale tiež len krehká indícia.
Napriek tomu, že je to presvedčenie viery, je veľmi cenné. Zlo nezvíťazí, pokiaľ sa staráme o to, aby sme prinášali dobré ovocie. Aj do zlého sveta.
Peter Cibira