27. 11. 2022 – 1. adventná nedeľa
Z množstva politických diskusií našich politikov som zrazu z jednej mal pocit, že som sa posunul. Posunul – ale nie v nových informáciách o téme. Skôr v hlbšom nahliadnutí do problému diskutovania. Schéma relácie bola klasická. Jeden hovoril, že keby ten druhý nemohol kritizovať predchádzajúce vládnutie, tak by vlastne celých 45 minút v relácii mlčal. Ale keď prehovoril tento kritik, tak to bolo to isté. Kritika minulosti, čo sa malo, mohlo… Keďže mi to pripadalo výrazne detinskejšie ako v iných diskusiách, uvedomil som si, s čím diskutujúci pracujú: s emóciami strachu a hnevu. Chcú tieto emócie svojich poslucháčov niekam nasmerovať. Každý tým svojím smerom. O nič iné, zdá sa mi, ani nešlo.
Strach, hnev, sklamanie, frustrácia, odpor… Tieto emócie sú výrazne prítomné v našej spoločnosti. Netreba sa snažiť zakryť to. Tie pocity sú legitímne. A každý, kto ich prežíva, by vedel vysvetliť, prečo ich prežíva. Sú jednoducho tu. A veľmi výrazne. Podstatné však je, kam ich nasmerujeme. Teda – čo s nimi urobíme.
Keď som sa začal pripravovať na 1. adventnú nedeľu, znela mi hlave predovšetkým otázka, či začínajúci tohtoročný Advent môže nejako nasmerovať náš hnev, strach, smútok, frustráciu… Nie sme v ľahkom období. A nebude to ľahké obdobie nielen počas Adventu. S tým súvisí rovnaká otázka na Bibliu: Dokáže ona presmerovať naše emócie, ktoré tu legitímne sú? A ak áno, ako a kam ich nasmeruje?
V tomto duchu sa skúsme pozrieť na biblické texty, ktoré nám ponúka dnešná nedeľa.
V 1. čítaní sme od Izaiáša počuli o krásnom sne. O pokoji a mieri medzi národmi. O zhromaždení všetkých národov na posvätnom vrchu, o nasmerovaní na počúvanie jedného Boha. Také národy nepotrebujú vyrábať zbrane. Robia nástroje na obrábanie zeme. Je to sen. Odveký sen ľudstva. Sen, ktorý sa ešte nikdy neuskutočnil.
Táto vízia je z 8. storočia pred Kristom. Izraelský národ vtedy prežíval katastrofálne rozpoloženie.
Tento sen nám môže pripomenúť, že pokoj nebol vydobytý šikovnosťou politikov. Ani silou nejakej armády. Je tam prítomné, že všetky národy, teda všetci ľudia idú tým istým smerom, záleží im na nasledovaní toho istého dobra, toho istého Boha. Sú rovnako vnútorne nastavení. V takomto nastavení sa rodí skutočný mier.
Sem nás posúva 1. čítanie. Ku snu. Ale to nie je málo. Určite je to lepšie ako využiť hnev a strach na nezmysluplný boj.
V 2. čítaní sme počuli apoštola Pavla, že je čas prebudiť sa. Približuje sa deň. Väčšina z nás sa budí – aspoň v zimnom období – keď deň nenastal. Je ešte tma. Ale ideme sa pripraviť na to, že o chvíľu je tu deň. Veríme a vieme, že deň príde. To je tiež pekná symbolika. K nej nás odkazuje tento úryvok – povstať a žiť ako deti dňa, aj keď nie je celkom svetlo.
Evanjelium hovorí predovšetkým o tom, aby sme bdeli. Áno, čas Adventu je takou výzvou.
Advent môžeme vnímať trojako. Buď je to príprava na oslavu historického narodenia Krista. Nie je to málo, aj takto to môžeme prežívať. Druhá možnosť je pripomínať si, že sa raz všetci stretneme so svojím Sudcom. Či už to bude koniec vekov – tam nás vedie dnešné evanjelium – alebo to bude náš osobný koniec. Ani takéto premýšľanie nie je zbytočné. Tretia možnosť je premýšľať nad Adventom a prežívať ho ako príchod „tu a teraz“. V duchu toho, že teraz Ježiš klope na dvere našich sŕdc. Na srdce každej ženy a každého muža. Snaží sa, aby sme ho vpustili a pomohli vytvárať blízkosť medzi ľuďmi, aby sme odpustili, aby sme napravili… Je na nás, či tie dvere otvoríme, či ho vypočujeme… Ale on prichádza. Nielen cez Vianoce, ale stále. Teraz. Nejde o to, čo a kedy sa stane – na také otázky reaguje evanjelium. Ide o to, či Ježiš, Boh bude mojím pokojom – napriek všetkému, čo sa deje.
Skúsim to povedať na príklade. Kamarát – stavebný inžinier – našiel pre partiu svojich chlapov prácu v zahraničí. Títo muži neboli príkladom pokojného správania. Skôr to bolo klbko nervozity a napätia. Neboli príkladom správnej komunikácie – vulgárnosť a ponižovanie boli bežnou súčasťou ich slovnej výbavy. V zahraničí si ich šéf – inžinier – všimol zvláštny úkaz. A obrátil sa na toho, ktorý bol hnacím motorom nervozity a vulgárnosti: „Fero, ty nenadávaš!“ Zaskočený Fero odpovedal niečo v zmysle: „No, tu sa mi to nezdá patričné!“
Tento príklad nám pripomína známu pravdu: Spoločnosť a jej atmosféra nás formuje. Niekedy aj napriek našej snahu odolať. Ale druhá strana tejto mince je, že atmosféru a spoločnosť vytvárame my! Každým slovom, názorom…
A toto môže byť pozvánka do Adventu. Naše pocity nie sú zlé, ale treba ich správne usmerniť. Môžeme sa prebudiť a žiť ako deti dňa, aj keď tu nie je svetlo. Nemusíme čakať, že to svetlo prinesie niekto iný, pretože ho vytvárame aj my. Kristus prichádza teraz, teraz klope. Nejde o to, čo sa stane. Ide o to, či môže byť Kristus, Boh, pre nás pokojom. Zdrojom pokoja a pravdy. A to záleží od nás.
Peter Cibira