Tí, ktorí navštevujú reštaurácie, vedia, aký veľký je rozdiel medzi čašníkom, ktorého práca baví, v porovnaní s čašníkom, ktorého to nebaví. To isté platí o zdravotných sestrách, lekároch, úradníkoch, učiteľoch, kňazoch… Ideálne je aj pre samotného človeka, aby mal prácu, ktorá ho baví. Taká práca vyčerpáva oveľa menej. Japonci hovoria, že dobrá práca je taká, ktorú viem robiť, ktorá ma baví, ktorá ma uživí a ktorá má zmysel. Ak chýba niečo z tohto, nastáva problém.
Učitelia duchovného života však hovorili ešte náročnejšie pravidlo: „Rob všetko s láskou!“ Či je to pohár vody, ktorý podávame, či je to vynášanie smetí… Je to sympatické pravidlo, dobre znie, ale určite nie je ľahké. Veď sú aj nepríjemné veci, aj rutinné, do toho sa primiešava únava… Ale vieme, že je skutočne rozdiel medzi pohárom podaným s láskou a tým bez lásky. Je rozdiel medzi ružou danou z lásky a ružou danou z povinnosti či zo zvyku… Rozdiel pre toho, kto prijíma, i pre toho, kto dáva.
Dnes sme počuli veľmi náročné evanjelium (Mt 10, 37-42). Ježiš ide poslať apoštolov na ich misijnú cestu a vo svojej reči akoby naznačoval, ako si predstavuje svojich nasledovníkov. A tým vlastne naznačuje svoju predstavu o jadre kresťanstva. Nie je to však jednoduchá reč. Priznám sa, že neviem vysvetliť, čo je to „odmena proroka“ ani „odmena spravodlivého“. Ale rozumiem týmto slovám cez to, čo som doposiaľ povedal.
Dnes sme nastavení, zdá sa mi, ani nie tak, že nás má práca baviť. Skôr tak, že práca má prinášať úžitok. Po koronakríze teraz riešime ekonomickú budúcnosť. Beriem vážne, že bude vyššia nezamestnanosť, že sa to dotkne živnostníkov, podnikateľov a všetkých. Ale súčasne sa pýtam, či sa neposúvame do pozície strachu. Heslo duchovného života robiť veci s láskou nie je o nariekaní, čo všetko bude inak, čo všetko sa nepodarí, čo všetko nebude ekonomicky úspešné… Ak sa nastavíme, ako bude všetko zlé, aký výsledok to môže priniesť? Nebudeme len ľuďmi nespokojnosti? Nepremýšľame viac nad tým, ako budeme poškodení, a nie nad tým, ako sa zomknúť? Nebolo by lepšie vnútorne sa motivovať na to, že zvládneme a musíme spolu zvládnuť to, čo príde? Je to môj názor, môžete mať na to iný pohľad. Ale pre mňa je výzvou a pozvaním na vnútorné nastavenie takýto postoj: robiť veci najlepšie ako sa dá, dokonca s láskou. Zdá sa mi to lepšie, ako všetok strach a nervozita.
K náročnému evanjeliu dnes patrila i táto výstraha: „Kto má radšej otca, matku, vlastné dieťa ako mňa, nie je ma hoden!“ Slovo „hoden“ pre nás znie ako „zaslúžiť si“. Ale možno nám pomôže zabehnúť do gréčtiny, pôvodného jazyka dnešného biblického textu. Z gréckeho pôvodu slovo „hoden“ hovorí o nastavení jazýčka váh, vyrovnaní misiek váh. Teda o vyvážení . Ak si to takto dosadíme do nášho textu, už to bude znieť inak: „Kto miluje otca a mamu viac ako mňa, nemá to dobre vyvážené; ak niekto miluje deti takouto láskou, nemá to dobre vyvážené…“ Tvrdá a ťažká formulácia Ježišových slov tak dostáva, aspoň myslím, úplne iný rozmer.
Všetkým prajem, aby sme mali prácu, ktorá sa dá robiť s láskou. Aby sme boli takýmito ľuďmi. A aby sme vždy dobre vyvažovali jazýček svojich váh. Tak, aby to bolo správne a potom i osožné. Trvalo osožné.
Peter Cibira