29. 1. 2023 – 4. nedeľa
Počas mojich štúdií na gymnáziu sme mali profesora, ktorý sa vymykal z bežného pohľadu na pedagógov: bol už starý – myslím, že mal okolo 70 rokov, keď nás učil; bol praktizujúci katolík – čo nebývalo jednoduché v tých časoch ustáť na takom poste; mal klasické vzdelanie. To všetko mu umožňovalo, že nám občas povedal aj niečo také, čo sme od iných profesorov nepočuli.
Jedna z jeho príhod bola, že išiel v našom malom meste – teda v Zlatých Moravciach – cez prechod pre chodcov. Vtedy pred ním prudko zabrzdila čierna Tatra 603. Tí, ktorí si pamätáte, viete, že v takých autách sa vozili „papaláši“. Z auta vzadu vystúpil muž v obleku – sedieť vzadu naznačuje, že mal svojho šoféra – a išiel k profesorovi. Spýtal sa, či si na neho pamätá. Skôr, ako mohol profesor odpovedať, muž pridal, že bol študentom, ktorého profesor nechal prepadnúť z dejepisu. Ale teraz mu chce poďakovať, pretože práve vďaka tej päťke na vysvedčení sa začal učiť a dnes dosiahol aj vzdelanie, aj postavenie.
Viacerým sa nám to stáva. Nemusí to byť také dramatické s čiernym autom a so strachom. Ale poznajú to športovci – ak ich prehra motivuje viac na sebe pracovať. Poznáme to my – ak nás kritika nepriviedla k nadávaniu na kritizujúcich, ale k lepšiemu a pravdivejšiemu pohľadu na seba.
To všetko je vlastne zmena postoja. Takmer vždy máme možnosť vyhodnotiť všetky nepríjemnosti ako to, že je proti nám celý vesmír, osud, všetci ľudia… Ale máme aj inú možnosť – vnímať všetko nepríjemné ako odrazový mostík k novému začiatku.
Dnes sme počuli Ježišove blahoslavenstvá (Mt 5, 1-12-). Je to základný zákon, akási ústava Božieho kráľovstva. Ale hoci je to dôležitá programová reč, nevysvetľuje sa ľahko a nežije sa ľahko. Ide však o podobnú zmenu postoja, akú som sa pokúsil opísať.
Slovo „blahoslavený“ je pre nás viac-menej mŕtve slovo. Je to archaizmus, ktorý v dnešnej reči nepoužívame. Možno sem-tam použijeme slovo „blažený“ alebo „blaho“. Ale aj to zriedka.
A skutočne je to slovo z minulosti. V 8. storočí pred Kristom, teda viac ako 700 rokov pred ním, slovo „blahoslavený“ používal pohanský básnik Homér. U neho boli „blahoslavení“ bohovia. Ale aj bohatí a šťastní ľudia, prípadne ľudia bohatí a múdri. Dosť podobne by sme to našli aj v Biblii Starého zákona, ktorá je z veľkej časti Homérovou súčasníčkou. Aj tam sú označení za požehnaných ľudia bohatí, ľudia s deťmi, ľudia zdraví…
Keď však Ježiš hovoril o „blahoslavených“, adresoval tieto slová mase, ktorá nevynikala ani bohatstvom, ani životom bez problémov, ani výnimočným nadaním, ani šťastím. Je to akoby chcel týmto trápiacim sa ľuďom, trpiacim, znášajúcim svoj osud povedať: „Ja si vás vážim, ste pre mňa dôležití. A nielen pre mňa, ale pre samotného Boha.“
A to je výrazná zmena postoja. Veď to poznáme, že aj nám vie dať silu, ak si niekto váži náš zápas, naše nesenie kríža. Ak sme my pre niekoho zdrojom sily, ak sme príkladom na nesenie bremien. To nie je málo, ak si nás niekto všimne a má nás za dôležitých. takúto zmenu perspektívy načrtol Ježiš svojim poslucháčom.
Blahoslavenstvá sa nevysvetľujú ľahko, pretože je to reč paradoxov. Ale môžeme sa o to pokúsiť. Určite neurobíme chybu, ak si povieme, že v prvom z nich sú ukryté aj tie ostatné. Tých sedem ďalších akoby len z iného uhlu hovorilo o tom prvom.
Tak to skúsme. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo!“ Čo tým Ježiš myslel? Chválil snáď ľudí, ktorí toho nemajú veľa v hlave? Nejakých slaboduchých? To určite nie. V gréckom texte je to vraj ešte radikálnejšie: „Blahoslavení žobrajúci v duchu!“ Alebo: „Blahoslavení žobrajúci o ducha.“ Toto nás ľahko vyvedie z omylu, že ide o slaboduchých ľudí. Tí, ktorí žobrú o ducha, sú ľudia, ktorým nestačí povrch, nestačí mať, nestačí zamiesť všetko pod koberec. To sú predsa ľudia, ktorých si vážime aj my. To sú ľudia, ktorí sa trápia a túžia po tom, aby sme žili poctivejšie, zmysluplnejšie. A aj keď ich túžba a trápenie nie sú vždy naplnené, predsa títo ľudia posúvajú svet k lepšiemu.
Včera v Čechách volili nového prezidenta. Zvolili generála vo výslužbe Petra Pavla. V Čechách, tak ako u nás, post prezidenta nemá veľké kompetencie. Petra Pavla sa pýtali, čo by teda chcel priniesť českej spoločnosti. Jedna z jeho odpovedí znela, že by bol rád, keby prispel k tomu, aby tam nepanovala „blbá nálada“. V inej odpovedi povedal skoro to isté, ale úplne inými slovami – že by chcel vrátiť ľuďom vedomie, že zápas o slušnosť a dobro spoločnosti má zmysel. Či sa mu to podarí, to ukáže čas. Ale nie je to reč veľmi podobná Ježišovmu blahoslavenstvu o chudobných v duchu? Nie je to reč o žobraní po zmysle?
Ak si to chceme zjednodušiť, odporúčam, aby sme si z dnešného evanjelia odniesli otázky na premýšľanie. Prvá by mohla byť: Vážim si dostatočne to, čo mám a kým som? A druhá: Koho vo svojom okolí si naozaj vážim?
Peter Cibira