31. 12. 2023 – Sv. rodiny Ježiša, Márie a Jozefa
Je celkom prirodzené, že ľudia oddávna premýšľali nad rodinou, v ktorej vyrastal a formoval sa Ježiš. A je to aj dobre, že nad tým premýšľali. Musíme si však pripomenúť, že toto premýšľanie je z veľkej časti projekciou našich predstáv o rodine. Zo samotného Písma svätého vieme vyvodiť len veľmi málo. A vôbec nie nejaké presné rozpisy rolí a úloh, ktoré by mali platiť pre všetky rodiny.
Premýšľať nad rodinou však môžeme aj my. Ale čo a kto je vlastne rodina? Niekto by povedal, že ide o spoločné gény, teda o spoločných predkov. Iste, ide aj o to. Iný by povedal, že predsa muž a žena, ktorí idú tvoriť rodinu, nemajú spoločné gény. Teda rodina sa tvorí na základe rozhodnutia. Pokiaľ ale tie gény brať stále ešte ako rodinu, pokiaľ platí rozhodnutie? Zdanlivo zbytočné či hlúpe otázky. Ale možno aj dôležité. Môžu nás totiž posúvať v premýšľaní hlbšie.
Pri hlbšom premýšľaní by sme asi prišli k takým vyjadreniam, že rodina – to je predovšetkým blízkosť, možnosť sa o niekoho oprieť, pocit bezpečia, pocit vlastnej hodnoty, rešpekt a úcta… A zrazu sme skutočne hlbšie v našom premýšľaní.
Ak žijete v takej rodine, kde toto cítite, ak žijete v dobrej rodine, buďte za to vďační. Môžem zodpovedne prehlásiť, že to vôbec nie je úplne bežná vec.
Dá sa niečo urobiť pre to, aby sme takúto rodinu vytvorili?
Pred viacerými desaťročiami napísal významný psychológ Erich Fromm knihu s názvom „Umenie milovať“. Lásku rozdelil, podrobil analýze. Vyplynulo z toho, že písal o 4 rozmeroch skutočnej lásky. Ten prvý rozmer je starostlivosť. Láska je starostlivá. Ak by nás totiž matka presviedčala, že miluje svoje bábätko, ale nestarala by sa oň, neuverili by sme jej. Na milovanom človeku nám záleží nielen slovne, ale vieme a máme byť aj starostliví. Druhý rozmer lásky s tým súvisí. Je to zodpovednosť. Sme zodpovední za to, kam smeruje život blízkeho človeka, sme spoluzodpovední za to, aby si zbytočne neublížil… Jeho život nám nie je ukradnutý. Zodpovednosť iného za nás však môže byť aj záťažou. Môže nás zbytočne obmedzovať. Zodpovednosť za iného preto potrebuje hranice. A Fromm tu hovorí o ďalšom rozmere lásky. O úcte. Ak sa zo vzťahu stráca úcta, ak začíname hovoriť ironicky, ponižujúco, bez rešpektu, ak už nemáme v sebe základné presvedčenie, že ten druhý to tiež myslí dobre…, potom buďme v strehu. Naša láska sa vtedy začína strácať. Úcta je kontrolným bodom lásky. Štvrtým rozmerom lásky, ktorý tento psychológ spomína, je poznanie. Ak milovanú osobu vlastne nepoznáme, tak milujeme len svoju predstavu o ňom, ilúziu. A tým vlastne milujeme seba, vytvárame si obraz, v ktorom je nám dobre. Ale nemilujeme skutočný objekt svojej lásky – so všetkým tým, čo prežíva, cíti, potrebuje, čo ho trápi…
Všetko to spomínam preto, že naozaj nepoznám veľa rodín, kde je bezpečie, vzájomná hlboká úcta, harmónia… Preto znova opakujem, že ak takú rodinu máte, buďte veľmi vďační a chráňte si ju. A možno niekomu týchto pár poznámok pomôže ako kompas na to, ako si takú rodinu budovať.