1. 1. 2024 – Panny Márie Bohorodičky, Nový rok
O polnoci sme založili raz navždy rok 2023 do histórie. Niektoré rozbehnuté projekty ešte budú pokračovať, ale na samotnom roku už nič nezmeníme. A začali sme písať novú kapitolu, rok 2024.
Metafora o písaní sa mi páči.
Predstavme si klasickú ceruzku. Vedie ju ruka a ona tak môže na papier písať príbeh či odkaz. Čo je dôležitejšie: ruka či ceruzka? Oboje. Je to odkaz do našich životov: nechať sa viesť. V kresťanstve to občas hovoríme i tak, že chceme byť dobrým nástrojom v rukách svojho Tvorcu. A hovoríme aj o tom, aby sme sa nechali viesť. Nechať sa viesť dobrom a Dobrým. Ceruzku však treba občas aj zastrúhať. To nevyzerá príliš bezbolestne. Ale je to potrebné na to, aby hrot bol opäť dobrým na písanie. Do našich životov je to odkaz, že musíme uniesť aj bolesti, aby sme sa tak zocelili. Iste, je veľkým umením života dobre rozlíšiť pred čím treba utiecť, čo treba zmeniť a čo treba uniesť. Ale musíme sa aj zoceľovať. Ceruzka môže byť na povrchu farebná, ozdobená, ale aj nemusí byť. Jej podstatou je tuha. Nie vonkajšia úprava. A to nás odkazuje viac na všímanie si svojho vnútra, nielen vonkajšku a povrchu. Ceruzky mávajú aj gumu. A to je dobre, pretože niečo sa nepodarí správne napísať na prvý raz. Našťastie aj v živote môžeme opravovať, poučiť sa z chýb. Neopravíme všetko, ale niečo sa našťastie opraviť dá. Ceruzka zanechá na papieri stopu. Tak ako naše životy. Veríme v zmysel. Náš príbeh má zmysel, aj keby ho nikto nedocenil či nečítal. Aj to je súčasťou našej viery.
Všetci viete, že týmto premýšľaním smerujem k novoročnému prianiu pre nás všetkých.
Keď si navzájom prajeme, najčastejšie zaznieva, že prajeme šťastie. Mnohí hovoria, že je najdôležitejšie. Prajeme si aj hojnosť. Resp. voľakedy si to ľudia často priali. Poznáte tie vinše a koledy, ktoré prajú hospodárovi plnú stodolu, ovos pre zvieratá… To, že dnes hojnosť až tak často nespomíname, môže byť znakom, že nám nie je tak zle ako v minulosti. Ale predsa si prajeme niečo podobné: spokojnosť, radosť, pohodu. To je vlastne prianie hojnosti dobrých vecí v našom živote. Často si navzájom prajeme aj silu. Vieme totiž, že budeme musieť prekonať aj prekážky.
Ak sa na tieto priania pozrieme, zistíme, že majú dve strany. Jedna je, že dúfame v priazeň osudu či v Božie požehnanie, že sa tieto hodnoty dostanú do nášho života. Druhá strana však je, že sa musíme o to starať aj sami. Lekári nás často upozorňujú, že si máme zdravie chrániť a predchádzať jeho strate. Mať hojnosť znamená nielen niečo dostať, ale aj vedieť hospodáriť. A mať silu? Ak chce niekto obstáť v zápase, musí trénovať. Nestačí dúfať, že silu dostane bez tréningu v samotnom zápase.
Včera bolo počuť výbuchy petárd a ohňostrojov. Naši predkovia chceli podobným hluchom zahnať zlých duchov. Všimnime si, že tradícia Cirkvi ponúka namiesto toho niečo iné. Áno, aj my sa modlíme, aby Boh odvrátil od nás zlé. Ale slávime slávnosť Bohorodičky. Teda slávnosť toho, že človek vie s Bohom spolupracovať. Vie mu povedať svoje „áno“. Vie dať k dispozícii to dobré, čo má v sebe. To všetko nás vedie k tomu, že nielen prosíme od Boha ochranu a požehnanie, ale pripomíname si, že môžeme a máme priložiť svoj podiel. Nechať sa viesť na ceste dobra Dobrom samým a spolupracovať.
A toto prajem nám všetkým. Nechať sa viesť na ceste dobra Dobrom samým. A prajem to aj všetkým tým, ktorí vedú náš národ. A tiež všetkým tým, ktorí vedú a ovplyvňujú nadnárodné spoločenstvo.