4. 6. 2023 – Najsvätejšej Trojice
Skúsenosť zo školy z prvého stupňa sa rok čo rok takmer opakuje. Ak sa spýtam prvákov, či je svet dobrý a či zlý, odpoveď je zväčša jednoznačná, že dobrý. Ale štvrtáci sa už rozdelia, niekedy na polovicu, kde prvá polovica tvrdí, že dobrý, a druhá, že zlý. Je to pochopiteľné. Ak dieťa žije v rodine, kde ho vedú k láske a obdivu ku svetu, prípadne ku vďačnosti, tak je naklonené k pohľadu na svet ako na dobrý. Ak však pribúdajú aj negatívne skúsenosti, prípadne rozprávania rodičov o všetkom zlom, pôvodný názor dieťa sa mení.
Poznáme to aj my, dospelí. Niekedy sme vo fáze, keď sa nám všetko zdá v poriadku, skôr dobré. Ale môžu prísť obdobia, keď máme pocit, že je všetko zlé, nič sa nedarí, nič nie je tak, ako by malo byť. Prajeme si, aby sme takéto obdobia vedeli prekonať a a aby sme opäť videli svet nie iba v čiernych farbách.
Dnes sme čítali úryvok z Jánovho evanjelia (Jn 3, 16-18). Práve v tomto evanjeliu často nájdeme vyjadrenia o zlom svete. Môže to vyznievať ako odsúdenie sveta. Ale ak sa začítame pozorne, zistíme, že to nie je odsúdenie stvorenstva, vesmíru a celého veľkého daru sveta. Je to odsúdenie ľudského správania, našich systémov, našich postojov. „Svetlo prišlo na svet, ale tma ho neprijali“ – tak si to pamätáme z vianočných úryvkov evanjelia. A v takom duchu sa nesie veľa výpovedí tohto evanjelia.
Napriek tejto čiernej optike voči svetu centrom Jánovho evanjelia je to, čo sme počuli dnes: „Boh tak miloval svet, že poslal svojho syna, aby nezahynul nik, kto v neho uverí!“ Napriek všetkej čierňave, napriek všetkej zlobe, Boh nestratil a nestráca svoju lásku ku svetu, ku svojmu stvorenstvu. Nestráca svoju lásku k nám. To je veľmi cenné posolstvo. Cenné možno práve pre chvíle, keď sme v negatívnej fáze videnia sveta a života. Stojí za to si to opakovať. Už to nás približuje k pohľadu na Boha, ktorý nie je statický, vzdialený, bez záujmu o nás.
V duchu podobných výrokov ako bol ten dnešný, že „Boh poslal svojho Syna“, si dnes pripomíname Najsvätejšiu Trojicu. Je to súčasť viery, ktorá charakterizuje kresťanov. V medzináboženskom dialógu to býva aj problém. Veľké náboženstvá, ktoré sa hlásia k viere v jedného Boha, nás podozrievajú, že viera v Trojicu je zradou na monoteizme, že je to akýsi návrat k pohanstvu. Ale aj medzi kresťanmi je to problém. Prvé veľké rozdelenie na pravoslávnych a katolíkov sa týkalo práve odlišnému porozumeniu Trojici. Napriek tomuto je náuka o Trojici aj veľmi cenná a inšpirujúca. Avšak vždy zostane len nedostatočne vysvetlená.
Teológovia si pomáhajú prirovnaniami. Napríklad prirovnaním k hmote, ktorá má tvar a energiu. Bez hmoty nie je energia, hmota nie je bez tvaru. To všetko patrí k sebe, a pritom je to reč o jednom hmotnom predmete. Alebo môžeme hovoriť o tom, že každý predmet má svoje rozmery. Teda výšku, šírku a hĺbku. Všetko tvorí jeden predmet, ktorý musí nutne mať všetky tieto tri rozmery. A tiež všetko má svoj začiatok, príbeh a cieľ. Inak si existenciu hmotného sveta ani nevieme predstaviť.
Páčia sa mi však aj iné obrazy. Existuje starobylý obraz, ikona Najsvätejšej Trojice. Boh je tam zobrazený ako tri osoby, ktoré tancujú. Pekné na tom je, že nás to môže viesť k premýšľaniu nad tým, že Boh je v pohybe, v dianí. Teda nie statický Boh kdesi nad vesmírom. Ten, ktorý komunikuje, ktorý miluje. Preto nemôže odmietnuť svet, svoje stvorenie, aj keď sa nachádza v tme a odmieta Jeho svetlo.
Okrem pohybu tanec symbolizuje aj radosť. Radosť z lásky, zo stvorenstva, z diania, z dobra…
Najsvätejšiu Trojicu asi nikdy nevysvetlíme dostatočne. Ale premýšľať nad tým, ako žiť, aby sme sa zapojili do tohto tanca, aby sme žili tak, že Boh z toho môže mať radosť, to má svoj význam.
Peter Cibira