Vždy, keď na Vianoce premýšľam nad dnešným textom evanjelia (Jn 1, 1-5.9-14), myslím na deti. Čo asi majú z takýchto slov? Nie je tam nič z vianočného príbehu: ani hviezda, ani Jozef s Máriou a dieťatkom v jasliach, ani mudrci, ani pastieri. O pastieroch sa číta v noci a ráno, o ostatných udalostiach v nasledujúcich dňoch. Ale pri omši cez deň? Dospelí postrehnú, že dnešný text smeruje k hľadaniu prvotného dôvodu narodenia Ježiša. Keby sa bol býval Ježiš narodil a nikto by sa nezamýšľal nad tým, čo to znamená, ako to všetko začalo, bolo by samotné jeho narodenie zbytočné. Evanjelista Ján pri takomto premýšľaní ide skutočne až na začiatok – k pôvodu sveta. A svoje uvažovanie o Ježišovom narodení i o dejinách sveta od počiatku spája so zvláštnou zmienkou o Slove, ktoré bolo na počiatku.
Aj my sa tu nakrátko zastavíme. Slovo, reč, myslenie – to všetko je pre človeka podstatné a veľmi dôležité. Starí filozofi (myslím, že od Aristotela až po sv. Augustína) natoľko výrazne vnímali význam reči, že človeka definovali predovšetkým ako „živočícha, ktorý má reč“. Rečou sa nemyslí len to, že si vieme niečo povedať. Ale rečou si ľudské spoločenstvo odovzdáva obrovské množstvo informácií. Reč, rituály, myšlienky, poznatky dopĺňajú a presahujú genetickú informáciu, ktorú si odovzdávame. Opäť si môžeme pripomenúť: keby ľudstvo v myslení a reči nerozpoznalo dôležitosť Ježišovho narodenia, zbytočne by sa bol býval narodil.
Ján teda ide vo svojom premýšľaní až na samotný začiatok. Pre mňa sú Vianoce podobnou príležitosťou premýšľať o začiatku. Pripomínajú mi, že na začiatku sa človeku všetko dáva. Alebo môžeme povedať, že všetky podstatné a dôležité veci idú človeku v ústrety, idú mu oproti, sú pre neho darom. Zrozumiteľné to bude na príklade narodeného dieťaťa. Keď sa narodí nový človek, potrebuje aspoň minimum priazne prostredia. Aspoň niekoho, kto mu dá jesť a postará sa o teplo. Inak by dieťa neprežilo. Ale priazeň pre všetkých, ktorí žijú, tu už predsa bola. Potom dieťa počúva zvuk reči, ktorou sa mu prihovárajú mama a otec. Neskôr sa tú reč aj samo naučí. Ale opäť platí, že sa narodilo do prostredia, kde už reč bola. Dieťa ju nevytvorilo. Ani my dospelí by sme uspokojivo nezodpovedali otázku, ako sa to stalo, že ľudia majú reč. O niekoľko týždňov dieťa začne pozorovať, čo všetko dokáže – hýbať prstami, odhadzovať od seba veci, postaviť sa na vlastné nohy, kráčať. Objavuje svoje možnosti. Ale aj tie mu už boli dané. Ono ich len postupne rozvíja. Spolu s tým príde fáza objavovania sveta. Dieťa je centrom a stredom sveta a odtiaľto podniká objavujúce cesty. Ale aj ten svet tu už bol, dáva sa mu objavovať. Mohli by sme pokračovať, ale snáď to stačí, aby sme videli, že skutočne všetko podstatné sa nám v prvej fáze života dáva. Lenže väčšina ľudí by takto život a svet neopísala. Skôr máme dojem, že život znamená zápas, pretváranie sveta, víťazenie nad ním, poisťovanie si toho, čo máme. Život – predovšetkým v očiach moderného človeka, ktorý má dostatočné technické možnosti – je predovšetkým výkon, podmaňovanie si, riadenie. A potom vychutnávanie. Kedy a kam sa stratila spomínaná prvá fáza života? Nestratila sa. Neprestala. Len ju zväčša prevalcujeme svojimi plánmi a predstavami, svojou organizáciou života. Stále sa nám niečo dáva, v tichosti nás pozýva na spoluprácu. Svedčia o tom básnici, keď priznajú, že nejaké slovné spojenie objavili, zrazu uvideli. Podobne povedia hudobní skladatelia, keď objavia nové spojenie tónov a rytmu, ktoré oslovuje.
Vianoce sú pre mňa pripomienkou takéhoto začiatku. Pripomienkou toho, aby sme nestratili citlivosť na to, čo sa dáva. Neraz si ľudia povzdychnú, že by bolo potrebné zmeniť naše spolužitie, že by sme mali byť láskavejší, citlivejší… Aj takéto posolstvo nám bolo už dané. Treba mu len načúvať.
Evanjelista Ján pri svojom premýšľaní o začiatku napísal: „Život bol svetlom ľudí.“ O to práve ide. Aby život bol pre nás svetlom. Aby sme sa riadili načúvaním, hľadaním dobrého života v spolupráci s možnosťami, ktoré nám boli dané. Ale pozor! Nemyslí sa tým len môj život! Myslí sa tým život v celej jeho šírke – od prírody, cez ľudí okolo nás, až po generácie, ktoré majú prísť po nás.
Peter Cibira