Mt 5, 1-12a
Ak začneme hovoriť o svätých, vôbec to neznamená reč o ľuďoch, ktorí sa utiahli z tohto sveta do kláštora či iného súkromia. Medzi svätými sú ľudia introvertní, utiahnutí, ale aj ľudia veselí, príjemní spoločníci. Sú tam ľudia, ktorí celý život smerovali k dobru, ale aj ľudia, ktorí boli veľkými či malými hriešnikmi a obrátili sa. Hovoriť o svätých znamená hlavne pripomenúť si množstvo hrdinov tejto zeme: hrdinov statočnosti, boja za spravodlivosť, hrdinov práce, vedeckého skúmania, hrdinov vernosti, politickej korektnosti a čestnosti, hrdinov lásky, hrdinovu viery a nádeje. Svet potreboval a potrebuje takýchto hrdinov. Oni nás svedectvom svojho života dvíhajú. To sú cenní ľudia.
Práve dnes slávime nie len tých, ktorí sú už zapísaní v zozname svätcov. Ale aj sviatok mnohých nenápadných hrdinov, o ktorých možno vedelo len ich okolie, a možno nikto. Je to v širokom zmysle slova sviatok našich predkov, ktorí do dejín tejto zeme zapísali niečo dobré.
Na sviatok Všetkých svätých sme počúvali Ježišove Blahoslavenstvá. Je to veľmi cenná, ale veľmi ťažko jednoducho vysvetliteľná reč. Jeden z možných postojov, z ktorého môžeme nad blahoslavenstvami rozmýšľať, je vedomie, že všetkým Ježišom vymenovaným niečo chýba. Ak je tam reč o blahoslavených tichých – to sú ľudia, ktorým chýbajú slová, alebo chýba možnosť niečo povedať. Ak je tam reč o prenasledovaných pre spravodlivosť – to sú ľudia, ktorým chýba princíp spravodlivosti, alebo jeho uplatnenie na nich samotných. Ak je tam reč o plačúcich – to sú ľudia, ktorým chýba pocit spokojnosti a šťastia. A tak by sme mohli prejsť všetky menované skupiny. Ale títo ľudia stoja, túžia, zápasia o to, čo im a svetu chýba. Tí ľudia neutiekli do svojho pohodlia, nevzdali sa (aj keď možno nevedia nič zmeniť). Ku Ježišovmu – že sú šťastní, blahoslavení – by sme mohli pridať, že svet je šťastný, pokiaľ má takýchto ľudí. Pretože práve toto nás posúva k lepšiemu či plnšiemu.
Iste si väčšina z vás spomenie, že v Biblii Starého zákona je jeden veľmi prísne strážený príkaz: nezobrazovať Boha. Aj keď u okolitých národov bolo v tých časoch bežné vytvárať sochy božstiev, Izraeliti to nesmeli. Dôvod je jednoduchý: ak sa Boh znázorní, vytvára to jednoznačnú a ukončenú predstavu. Ale skutočný Boh nie je zhodný s touto predstavou. To platí aj na slovné popisy Boha – aj oni sa podpisujú pod rôzne predstavy (nie vždy správne) Boha. A predsa platí, že čokoľvek o ňom povieme, on je vždy ešte iný ako to, čo sme povedali. Prísny zákaz akéhokoľvek zobrazovania Boha má v Starom zákone jednu výnimku. Alebo ani nie tak výnimku, ako skôr pozvanie robiť to: človek je obrazom Boha. Toto je jediný prípustný, ba dokonca želateľný viditeľný obraz Boha. To je pre nás veľmi cenné, a to práve k téme všetkých svätých. Boh tvoril. Nie len si užíval, ale dával sa a tvoril. Ale stvorenie neskončilo. Presunulo sa predovšetkým na človeka – ľudí. Tvoríme, dostali sme moc rozhodovať sa, posúvať život rôznymi smermi. Sme spolupracovníci na dlhodobom diele, ktorého výsledky neraz ani nevidíme. Kam bude nasmerované tvorivé úsilie dnešného človeka, to záleží ja na nás. Svätí sú príkladom toho, že nedokonalý svet zdokonaľovali svojím životom. Ale nie len oni. Pozvaní sme k tomu všetci byť obrazom Boha aj v nedokonalom svete. Posúvať svojou kvapkou svet k lepšiemu a Božiemu.