11. 6. 2023 – 10. nedeľa
Nemusíme ani argumentovať, ale asi sa všetci zhodneme na tom, že náš svet potrebuje uzdravenie, nápravu. A to v mnohých oblastiach. Niekto by pri hľadaní ciest k lepšiemu svetu spomenul ekonomiku. Iný by hovoril o potrebe práva a spravodlivosti. Iný by možno spomenul, že potrebujeme dobrú výchovu, a teda dobrých rodičov, vychovávateľov, kňazov… Každý by vedel argumentovať za svoje videnie toho, čo je potrebné.
Keď v evanjeliách vidíme konflikt medzi Ježišom a farizejmi, je to stret dvoch predstáv o tom, čo svet uzdravuje. Farizeji a zákonníci videli predovšetkým potrebu práva a dodržiavania zákonov. Nemysleli to zle. Dnes nám slovo „farizej“ znie negatívne, ale oni sa skutočne snažili byť spravodlivými ľuďmi, učili ľudí dodržiavať zákony. Videli v tom cestu pre svoj národ. Verili, že takto obstoja aj pred Bohom. Tých, ktorí zákony nedodržiavali, bolo, podľa nich, potrebné vylúčiť zo spoločenstva. Preto bolo pre nich nepredstaviteľné, aby taký učiteľ ako Ježiš sedel za stolom s verejnými hriešnikmi.
Keď nad tým premýšľam dnes a kladiem si otázku, či je aj pre náš svet záchrana v spravodlivosti a práve, tak vidím, že je to veľmi dôležitá cesta. Ale napriek tomu si uvedomujem, že niekedy sám skĺznem k tomu, že si o niekom poviem: „Tak mu treba, zaslúžil si to!“ Alebo sa mi niektoré tresty zdajú slabé. Potom sa za také myšlienky zahanbím. A uvedomujem si, že nevýhoda hľadania spravodlivosti a práva je v tom, že sa môžu stať akýmsi „kladivom na bosorky“, nástrojom tvrdého zaobchádzania s niekým, kto nie je dostatočne dobrý. Druhou nevýhodou cesty práva a spravodlivosti je to, že tresty nie vždy premenia potrestaného. Vieme totiž, že ľudia, ktorí si odpykali odňatie slobody, majú často veľký problém zaradiť sa neskôr do života. Vieme, že päťka v škole vôbec nemusí znamenať výstrahu pre žiaka. Neraz to len vzbudzuje hnev na to, aký je systém zlý a ako trestá vlastne nevinných.
Ježišova predstava cesty bola iná ako u farizejov. On hlásal milosrdenstvo a milosrdného Boha ako víziu zmeny sveta k lepšiemu. Preto sedel aj s hriešnikmi. A im asi muselo byť aj príjemne, keď ho vyhľadávali. Nešlo o to, že by Ježiš schvaľoval bezcharakternosť. Vieme z iných častí Písma, že vedel pomenovať hriech a odsúdiť ho. Ale cesta riešenia nebola pre neho v zavrhnutí, ale vo vrátení dôstojnosti človeku. Asi práve toto zažívali hriešnici pri ňom. A vôbec to nemuselo znamenať, že sa všetci obrátili.
Svätý pápež Ján Pavol II. kedysi napísal, že pohľad na milosrdného Boha je samotným jadrom kresťanstva. Podobné výroky sa často opakujú u mnohých teológov. Len je potrebné asi veľmi poctivo premýšľať nad tým, čo je uzdravujúce milosrdenstvo.
To všetko však nehovorím preto, aby sme mali akési historické zhodnotenie dvoch ciest pre svet – tej farizejskej a tej Ježišovej. Myslím, že dnešné evanjelium sa nás dotkne, ak pripustíme, že farizeja máme každý z nás v sebe. Máme svoju slušnú tvár, ktorú radi ukážeme ľuďom, máme svoje presvedčenia, že sme lepšie na tom, ako iní, že naša pravda je pravdivejšia, máme aj svoju tvrdosť voči tým, čo robia inak… Farizeji z dnešného evanjelia tiež potrebovali milosrdenstvo. Nie tak, že im bolo treba prepáčiť ich presvedčenie. Skôr tak, že potrebovali vpustiť do svojho uvažovania aj kúsok milosrdenstva. A potrebujeme to aj my. Teda nielen rozprávať o milosrdnom Bohu, ale skôr sa vnútorne zžívať s pohľadom, ktorý dokáže aj chápať, aj vracať dôstojnosť iným. Aj keď to môžu byť názoroví protivníci.
Som tiež zástancom presvedčenia, že nášmu svetu nepomôže, keď všetko odsúdime. Pomôže mu, keď budeme vedieť dobre rozlišovať, chápať a svojím prístupom uzdravovať – dávať ľuďom dôstojnosť.