18. 6. 2023 – 11. nedeľa
Včera som bol v rodnej obci na primíciách. To je prvá sv. omša novokňaza v jeho rodisku. U nás sa primície konali po 27 rokoch. Keďže primície nezažívame často, je prirodzené, že sa tam spomenie aj téma potreby či nedostatku kňazov. Často sa spomenie dnešné evanjelium: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy…“ Prosiť za kňazov, za ich dostatok, ale možno ešte viac za ich kvalitu, je určite dobré. Ale ako vysvetlenie dnešného úryvku je to dosť zúžené. Áno, pri súčasnom trende o pár rokov dôjde k tomu, že v menších farnostiach nebudú mať kňaza. Ale dnes ich ešte máme, a predsa z viacerých kútov našej krajiny prichádzajú správy, že sa kostoly vyprázdňujú. Teda dostatok kňazov ešte neznamená riešenie krízy viery.
Ako dnešné slová teda Ježiš myslel? Čo je to tá žatva a kto sú tí robotníci?
Odporúčam, aby sme si všimli, ako Ježiš pozeral na ľudí pred sebou. Videl ich ako zmorených a sklesnutých, ako ovce bez pastiera. Videl ich biedu. Toto je charakteristický Ježišov postoj. Ale aj charakteristický postoj kresťanstva: vidieť tých, ktorí sú slabší, vidieť trápenia a bolesti, a ak sa dá, tak byť solidárni, pomáhajúci. Športovci vedia, že pri štafetovom behu sme závislí od najslabšieho člena. Rovnako hovoríme, že reťaz je taká silná, ako silné je najslabšie ohnivko. Ale podobne to platí i v spoločnosti. Ak sa v nej prehliadajú najslabšie a najzraniteľnejšie skupiny, ak sa ide len za ziskom a rastom zisku, potom je veľká pravdepodobnosť, že sa nám to vypomstí. Buď v podobe rastúceho hnevu alebo v podobe narastajúceho neriešeného problému. Ježiš mal srdce pre trpiacich, mal pre nich cit. To sa musíme od neho učiť.
Všimnime si tiež, že hoci Ježiš videl biedu ľudí, neprešiel do náreku ani do útoku na pôvodcov tejto biedy. A neponúkol ani zázračné riešenie v štýle „ja to vyriešim“. Skôr sa obrátil na ľudí okolo, teda na apoštolov, a ich posiela medzi ľudí.
Dôležité je tiež, s akým posolstvom a náplňou činnosti posiela apoštolov. Majú hlásať radostnú zvesť, že sa „priblížilo Božie kráľovstvo“. Teda že sa priblížilo Božie panovanie spolu s ľuďmi, kráľovstvo mieru, spravodlivosti a pokoja. Vedeli by sme si predstaviť, že v našom svete budeme niečo podobné ohlasovať? Nevysmiali by nás? Veď náš svet, žiaľ, možno označiť ako svet vojen, ako svet mnohých nespravodlivostí, obchodovania s ľuďmi, ponižovania i vykorisťovania, svet sebectva… Ale bol svet za Ježišových čias iný, lepší? Máme dosť predpokladov domnievať sa, že nie. Nebol lepší. A predsa Ježiš apoštolov do sveta poslal s týmto posolstvom.
Máme skúsenosť so zlým svetom. Ale snáď každý máme ešte aj skúsenosť priateľstva, radosti, spoločenstva, solidarity… Možno sú to len také malé ostrovčeky v oceáne všetkého ťažkého. Ale apoštolov Ježiš vlastne poveril, aby upriamovali pozornosť ľudí na tieto ostrovčeky. Aby ich učili vidieť cenné hodnoty života, aby im pripomínali, že tieto ostrovčeky si treba vážiť a rozvíjať ich. Sme schopní tieto ostrovčeky vytvárať.
A tak, hoci je dnešné evanjelium o povolaní apoštolov, toto povolanie patrí nám všetkým. Nielen kňazom. Vďaka za každého dobrého kňaza, ale aj lekára, učiteľa, rodiča, dobrého šéfa firmy… Vďaka za každého, kto v mori ťažkostí prináša niečo z Božieho kráľovstva.