Dnes začnem rozprávkami. Všetci vieme, že vždy sú v nich dobré a zlé postavy. Dobro a zlo v rozprávkových postavách nie je premiešané. Sú buď jednoznačne dobrí – ako krásny princ, dobrý kráľ, osloboditeľ…, alebo sú jednoznačne zlí – ako ježibaba, lenivý Jano… Dôvod je jednoduchý: takto rozdelené postavy majú motivovať dieťa, vzbudzovať jeho túžbu po víťazstve dobra… Ak však číta rozprávku dospelý, mal by dospieť k záveru, že jednotlivé dobré i zlé postavy sú v nás. V každom jednom z nás je aj hlúpy Jano, aj lenivý Jano, aj dobrý a krásny princ, aj ježibaba…
Ak budeme listovať v Biblii, od začiatku sú v nej postavy vykresľované úplne inak. Akoby si všetci biblickí autori dávali veľmi záležať na tom, aby nebol nikto vykreslený len ako dokonalý hrdina. Aj keď Biblia hovorí o mnohých a rôznych ľuďoch, všade sú zdôraznené aj ich zlé vlastnosti. A to tak v Starom zákone, ako aj v Novom. Jedinou výnimkou z tohto pravidla je Ježiš Kristus. O ňom sa hovorí, že sa stal podobný ľuďom vo všetkom okrem hriechu. A hoci sa môžeme dočítať aj o nahnevanom Ježišovi, predsa to nie je opis slabého charakteru.
Rozprávanie o Ježišovom krste, ktorý si dnes pripomíname, akoby bolo vyvážením tohto dobrého princípu u Ježiša (Lk 3, 15–16.21–22). Akoby naznačovalo, ako sa Jediný dobrý postavil voči ľudskému hriechu a voči našej charakterovej biede. A ja si pri čítaní evanjelia a pri premýšľaní nad Ježišovým krstom uvedomujem predovšetkým tri fakty. Prvý je fakt, že sa Ježiš nevydesil ľudského zla. Neodsúdil ho z akejsi diaľky a z nadhľadu dokonalého človeka. Druhý fakt je, že Jeho odpoveď na naše hriechy nebola odpoveď hriechom. To sa nám ľuďom stáva pomerne často. Keď sme obklopení zlobou, intrigami, zlou spoločnosťou…, často je naša odpoveď ďalší hriech. Teda necháme sa strhnúť k spôsobom, ktoré majú ľudia okolo nás. U Ježiša to tak nebolo. A tretí fakt, ktorý si pripomínam, je, že sa Ježiš začlenil medzi ľudí, ktorí si uvedomovali svoju hriešnosť a chceli robiť pokánie. Takáto skupina ľudí čakala na Jánov krst. Jediný spravodlivý našiel svoje miesto práve medzi nimi. Akoby to naznačovalo, že neprišiel ani súdiť, ani hrubou silou napraviť svet. Priklonil sa k ceste premeny sveta cez jednotlivcov, ktorí berú vážne svoje pokánie.
Ak by sme sa pokúsili urobiť nejakú spoločnú charakteristiku ľudí, ktorí sú v kostole, nebolo by to jednoduché. Každý z nás je úplne iný. Ale predsa by malo platiť niečo spoločné. V kostoloch by mali byť ľudia, ktorí si uvedomujú svoju hriešnosť a ktorí sa úprimne snažia o nápravu. V kostoloch nečakáme dokonalých ľudí. V kostoloch by mali byť predovšetkým ľudia, ktorí nepremieňajú svet premenou okolností. Ale premenou seba.
Peter Cibira