17. 3. 2024 – 5. pôstna nedeľa
Včera sme vo farnosti slávili deň zmierenia. Pri skutočnom pokání ide o vnútorné zjednotenie sa s tým, čo je dobré, a o opätovné vnútorné odvrátenie sa od zlého. Nejde o strach z toho, že nás niekto prichytí a potresce. Výrazne to môžeme vnímať pri výchove detí: keby sme deti vychovali tak, že budú dobrými ľuďmi len vtedy, keď ich niekto vidí či keď ich môže niekto potrestať, asi by to bolo málo. V prvom čítaní (Jer 31, 31-34) sme počúvali prorockú reč práve o takomto niečom: „Uzavriem s vami novú zmluvu, zapísanú v srdci“ a „brat už nebude musieť napomínať brata…“ Prorocká vízia, ktorá ešte nie je ukončená. Ale vízia, ktorá môže byť aj pre nás výzvou. Preto som ju dnes zdôraznil z počúvaných textov.
Druhý citát, ktorý by som dnes rád zvýraznil je z 2. čítania (Hebr 5, 7-9). Počuli sme, že „Kristus z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“. Niekedy máme tendenciu prestavovať si, že Ježiš to mal ľahšie. Veď bol Božím Synom, tak presne vedel, čo má robiť. Ale tento citát nás učí opaku. Aj on si musel prejsť strachom, pokušeniami, musel sa učiť poslušnosti, teda vernosti Bohu. Toto vedomie môže byť pre nás dôležité, keď sami zápasíme so strachom, keď hľadáme to, čo je dobré.
A tým sme pri evanjeliu (Jn 12, 20-33). Aj tam sme počuli o Ježišovom strachu: „Moja duša je vzrušená. Mám žiadať, aby táto hodina bola odo mňa odňatá…?“ V tomto svojom zápase vyriekol dôležité prirovnanie o zrne, ktoré musí odumrieť, aby prinieslo úrodu. A toto prirovnanie chcem dnes tiež zvýrazniť.
Niektorí z nás už využili pekné dni a dali do zeme prvé semienka. Či hrach, či mrkvu… Ale ak aj nie, Ježišovmu prirovnaniu rozumieme – semeno odumiera kvôli úrode.
Ježiša chceli vidieť Gréci, teda cudzinci a pohania. Pripomína to, ako keď chce niekto v dnešných časoch podať ruku nejakej celebrite. Alebo si chce s ňou urobiť svoju fotku, selfie. Na túto žiadosť cudzincov nasleduje pomerne zložitá Ježišova odpoveď. Vyjadruje v nej, že teraz ho chcú vidieť ako celebritu, ale o dva týždne už bude na kríži. A prirovnanie o zrne vloženom do zeme je vysvetlenie zmyslu tohto všetkého.
Ak človek vie, prečo má niečo urobiť, pomáha to. Tak v škole, ako v práci, ako vo vzťahoch. Je pre nás dobré, ak poznáme cieľ svojho snaženia. Ak vidíme zmysel svojej činnosti. Niektorí dokonca hovoria, že ak človek vie „prečo“, znesie akékoľvek „ako“. Neviem, či akékoľvek, ale určite vie byť človek neuveriteľne silný, ak má silný dôvod niečo robiť. A Ježiš svojím prirovnaním ukazuje na to, že sa netočí len okolo seba, ale jeho život i obeta majú byť prínosom pre ostatných. Ukazuje na presah svojej obety za hranice seba samého.
My by sme mohli povedať, že predsa bez veľkých rečí žijeme aj my niečím, čo nás presahuje. Niekto žije pre svoje deti, iný pre prácu, iný pre zážitok… Vždy je tam nejaké „prečo“, pre ktoré veci robíme. A nemusí to byť zlé ani málo. Ale je dobré upozorniť na to, že cieľ a zmysel nie sú totožné. Ciele, ktoré si kladieme, tie nás môžu sklamať. Sklamať nás môžu i deti, i práca, i zážitky… Po takýchto sklamaniach sa znova pýtame, aký to malo zmysel. Zmysel je niečo viac. Ale ten nedávame životu my. Ten objavujeme, ten je tam daný. Pre mňa takéto hľadanie zmyslu dosť súvisí s tým, čo ako veriaci označujeme „hľadanie Božej vôle“. Teda hľadanie toho, čo je správne, potrebné, dobré.
Prvý význam Ježišovej metafory o zrne v zemi môže byť práve toto hľadanie zmyslu a zmysluplnosti života.
Iný význam sa pokúsim pripomenúť na príklade. Pred dvomi týždňami preložili z Piešťan kňaza. Ľudia hovorili o mnohých pekných aktivitách, ktoré s ním zažili, čo všetko sa pod jeho vedením rozbehlo, čo všetko ožilo. On – so skromnosťou, ktorá je mu vlastná – to komentoval: „Ja som sa snažili len nezavadzať. Ono to potom rástlo samé!“ Nemyslím si, že to rástlo celkom samé. On je skutočne veľmi šikovný a dobrý. Ale niečo nám tým pripomenul. A to je, že niekedy je skutočne viac, ak vieme nezavadzať, ak skôr načúvame než rozkazujeme, ak spolupracuje s tým, čo rastie, a nechceme byť veliacimi dôstojníkmi za každú cenu a všade.
A tretie, čo nám môže Ježišova metafora pripomenúť, je jednoduchá otázka: „Čo rozsievam ja?“ Či chceme a či nie, každým svojím činom, ale aj slovom, dokonca gestom i myšlienkou, niečo zasievame do sveta okolo nás. Niečo z toho je dobré, iné zlé. Niečo z toho bude rásť, iné nie. Preto je dobré položiť si kontrolnú otázku, čo je to, čo rozsievam.