21. 1. 2024 – 3. nedeľa v cezročnom období – Nedeľa Božieho slova
Ak by sme len tak voľne diskutovali o tom, čo vládne vo svete – dnes i v histórii – určite by zazneli vyjadrenia, že sú to silné zbrane, šikovná politika, peniaze… Každý by mal pravdu. Dnes je nedeľa Božieho slova, a tak by som rád upriamil pozornosť na to, že je tu ešte iný hráč, menej nápadný. A ním je slovo.
Najprv sa chcem zamerať na celkom normálne ľudské slovo. Chcem len pripomenúť, že slovo má moc – nie tak viditeľnú, ako ju majú zbrane, ale má. My, ľudia modernej doby by sme bez veľkej prípravy vedeli rozprávať a písať, akú silu majú masmédiá. Ony určujú, čo je vhodné povšimnutia a čo nie. Ony neraz podsúvajú hodnotenie, čo je dobré a čo nie. Ony dokážu opakovaným prinášaním nejakej témy nastaviť naše myslenie – rozdeliť i zjednotiť ľudí. Nejeden politik, ale aj iný človek by vedel hovoriť príbehy o tom, keď niekoho začali médiá pranierovať… Zmení to zmýšľanie mnohých a zmení to život. Niekedy fatálne.
Za každým konfliktom, aj vojnovým, sú slová.
My nie sme mediálni hráči, ale aj pre nás je dôležité zamerať sa na to, ako slová používame. Či na rozdelenie, alebo na podporu, zjednotenie. Či na ubíjanie, alebo dvíhanie. Či na zraňovanie, alebo na liečenie. Dnešná nedeľa nám dáva príležitosť trochu nad tým premýšľať.
Chcem však hovoriť aj o Božom slove. A najprv si kladiem otázku, do akej miery ovplyvňuje to, čomu hovoríme Božie slovo, naše životy. Sme totiž v záplave slov, informácií, názorov a ukazovateľov cesty životom. Je tam ešte aj Božie slovo?
Pozerám sa na dnešné liturgické texty. V 1. čítaní (Jon 3, 1-5.15) sme počuli o prorokovi Jonášovi, ako mal ísť oznámiť obyvateľom mesta Ninine nepríjemnú zvesť: o 40 dní bude ich mesto zničené. Zdráhal sa, utekal pred týmto poverením, radšej sa nechal hodiť do rozbúreného mora… Ale nakoniec sa tam aj tak dostal. A po ohlásení skazy, po pokání, ktoré začali Ninivčania robiť, Boh stiahol svoj zámer zničiť mesto. To je jedno z biblických rozprávaní o sile slova prorokov. Často napomínali a aj hrozili trestami. Ich napomínanie neraz viedlo k zmene života, a tým aj dejín. Iste, sú aj príbehy, keď ľudia prorokov nechceli počúvať, keď ich prenasledovali, zabíjali… Napriek tomu však biblické rozprávania o rečiach prorokov smerujú k vyzdvihnutiu ich významu a dôležitosti.
V 2. čítaní (1 Kor, 7, 29-31) sme počuli, ako apoštol Pavol radí tým, ktorí sú ženatí, aby žili, akoby ženatí neboli. Tým, ktorí kupujú, akoby nekupovali, Tým, ktorí si užívajú svet, akoby si ho neužívali… Nie je celkom jednoduché predstaviť si tieto pravidlá v bežnom živote. Korinťania, ale aj Pavol, boli presvedčení, že druhý príchod Pána, teda koniec sveta sa blíži. Z tohto vyrastajú aj Pavlove rady. Aj keď ich však nie je jednoduché aplikovať na naše životy, predsa je tu niečo veľmi dôležité. A to je spochybňovanie, kontrolovanie svojho rebríčka hodnôt. Neprestajné kontrolovanie, či sme na miesto, ktoré má patriť Bohu, nedosadili niečo alebo niekoho iného. Ak by čítanie a počúvanie Božieho slova prinášalo do našich životov takéto otázniky, nebolo by to málo. Už by sme mohli hovoriť o tom, že toto Slovo má vplyv na naše životy.
A do tretice text evanjelia (Mk 1, 14-20). Ježiš, keď začal svoju verejnú činnosť, použil slová veľmi podobné tým prorockým. Aj tým Jonášovým: „Robte pokánie!“ Je tu však veľký rozdiel. Jeho pokánie nie je kvôli tomu, že inak zahynieme. Jeho pokánie je kvôli tomu, že sme uverili dobrej zvesti – evanjeliu. A čo je tá dobrá zvesť? Že sme dcéry a synovia Boží, že sme na jeho obraz. Teda, že v každom z nás je aj dobro, volanie po spravodlivosti, po láske. Ježišovo „robte pokánie“ nie je ohlasovanie konca, ale pozvánka k novému začiatku. Je to ako volanie po tom, aby sme sa vedome pridali do konania toho, čo je dobré. Je to ako volanie po novom začiatku – nie kvôli strachu, ale kvôli tomu, že máme na viac.
Hebrejčina, jazyk, ktorým hovoril aj Ježiš, má slovo pokánie odvodené od slovného základu „návrat“. Obrátiť sa zanemená vrátiť sa.[1] Vrátiť sa k tomu, aby sme boli na Boží obraz, vrátiť sa k tomu, k čomu sme stvorení, vrátiť sa ku spravodlivosti, k láske, k tvoreniu pokoja… Tak to zaznievalo aj v rečiach prorokov: vrátiť sa k spravodlivosti.
Spolu s vami chcem dúfať, že nás nečaká obrovská katastrofa, ani séria veľkých katastrof. Iste, opatrnosť a múdre konanie je na mieste. Ale za oveľa dôležitejšie ako strach z katastrofy považujem prijať pozvanie, aby sme sa vrátili na stranu dobra, spravodlivosti, úcty… Vtedy Božie slovo naozaj usmerňuje aj naše životy.
[1] Porovnaj: Slovník židovsko-kresťanského dialógu. Praha: OIKOYMENH 1994, s. 101